Řím, otevřené město

Obdivujem taliansky neorealizmus,lebo tieto snímky sršia veľkou autenticitou,kde sa do popredia tlačí dôraz na prostredie,v ktorom vystupujú herci i neherci,tu je najväčšia hviezda ANNA MAGNANI(alebo sa ňou stala až po tomto skvoste). Je rok 1945 a režisér a scenárista Roberto Rossellini za spoluúčasti Federica Felliniho vyrozprávali príbeh tesne po vojne ako terorizovali niekoľkých ľudí,kňaza,komunistu,...,od ktorých chcelo gestapo vypáčiť informácie,kde sa skrýva protifašistická bunka,ale títo ľudia sú extrémne hrdí,tvrdohlaví,tak namiesto vykecania,volia smrť,mučenie,tyraniu... Dominuje tu polodokumentárny štýl,kde kamera je súčasťou reálnych kontúr,ako to prebiehalo v skutočnosti,je to tak zrejme preto,lebo sa nakrúca na autentických miestach,predstavil som si to tak,že kamera je nepozorovaná davom,ktorý o ničom nemá ani zdanie,a tak sa dostáva takej dusnej atmosfére,že vzniká jeden z najdôležitejších filmov z neorealizmu,alebo jeden z najpodstatnejších snímkov v dejinách kinematografie! (30.01.2015)

Rossellini nakrútil bezprostredne po skončení vojny polodokumentárnym spôsobom (z nedostatku iných možností) priebeh jej záveru v robotníckych štvrtiach Ríma. Na filme si najviac cením jeho autenticitu, ktorá nevyplýva z toho, že sa nakrúcalo v neupravených exteriéroch, ale aj preto, že mnohé scény vo mne budia dojem nakrúcania skrytou kamerou. Minimálny odstup od vojnových udalostí samozrejme spôsobil istú heroizáciu príslušníkov odboja a zosmiešňovanie nacistov. Na druhej strane stojí výkon Anny Magnani, ktorý, pokiaľ viem, už neprekonala. Napriek mnohým desaťročiam od nakrútenia pôsobí Rosselliniho dielo dodnes sviežo a úspešne odoláva zubu času. (02.09.2018)

Rosselliniho Opus Magnum. Otvorené mesto je plné bolesti, strachu a úzkosti. Jeho obyvatelia žijú v zrúcaninách, v neustálom strachu pred nacistickou vládou, ktorá svojou železnou rukou ničí ducha všedných ľudí. Za hranicami Ríma sa buduje odboj, ktorého úlohou je oslabovať silnú fašistickú armádu a bojovať za slobodu a spravodlivosť. Film sleduje osudy troch ľudí, ktorých spája spoločný cieľ a spoločná viera. Rossellini, týmto filmom dopomohol k vytvoreniu nového umeleckého smeru- neorealizmu, kedy si Talianský filmári po zničení ateliérov Cinecita povedali - poďme do ulíc a poďme natočiť realitu. Jedná sa o veľmi sugestivný snímok, ktorý ukazuje jednu z mnohých, často prezentovaných tvári druhej svetovej vojny akou je chudoba a bezútešnosť. Filmu sa nedá veľa vecí vytknúť. Je to hlavne preto, že film aj napriek príbehovej štruktúre, pôsobí natoľko realisticky - čo je zásluhou dobre napísaného, na oscara nominovaného scenára, že nestráca nič so svojej naliehavosti ani dnes. Je samozrejmé, že nie každý si k nemu nájde cestu, ale tým, ktorým sa to podarí čaká naozaj znamenitý zážitok. Film neobsahuje silné scény a ani mu o to nejde. Aj napriek trojici hrdinov, je Rím plný ľudí s podobným osudom a film cez troch ukazuje osud väčšiny. V tom je jeho sila a jeho nadčasovosť. (22.10.2011)

Jeden ze 100 nejlepších válečných filmů (z doby po r. 1900) - 100 Greatest Post 1900 War Movies http://www.csfd.cz/uzivatel/136528-rhk/. Jeden ze 125 nejlepších neanglicky mluvených filmů - 125 Greatest Foreign Movies http://www.csfd.cz/uzivatel/136528-rhk/. (08.07.2010)

Nikdy som nebol v Ríme, takže neviem, ako rýchlo si vás získa. Pri Prázdninách v Ríme si ma získal okamžite, ale to bolo spôsobené aj tým, že sa v ňom nachádzala Audrey Hepburn. V Rosselliniho filme si ma získaval postupne, to je zase dané prítomnosťou nacistov v kontraste s miestnym obyateľstvom. O to viac však budete držať palce okupovaným a bezmocným Talianom a o to viac budete trpieť pri pohľade na ich utrpenie. Na neorealizmus dosť naratívne, pripomínalo mi to francúzske poeticko- realistické Brány noci. Je to asi dané aj autorom scenára. Pri jeho sledovaní však treba brať do úvahy aj rok vzniku, tu o nejakom, aspoň minimálnom historickom odstupe nemôže byť ani reči, tu sa kuje železo ešte za horúca. (13.10.2014)