Najal jsem si vraha

Asi nikdy nepřestanu obdivovat Kaurismäkiho nezaměnitelný režijní rukopis, který hraje i v tomto snímku prim. Jedná se opět o příběh z prostředí sociálně slabších vrstev s velmi úspornými dialogy a svojským humorem. Nejvíc mě však dostal námět, a to jednak svou jednoduchostí a zároveň jistou originalitou. Když k tomu přičtu ještě báječný hudební podkres a skvělý herecký výkon Jeana-Pierra Léauda v hlavní roli, tak mířím s hodnocením skoro až k metám nejvyšším. (85%) (09.09.2020)

Kaurismäki stvořil nádherně absurdní černou komedii, která se může směle zařadit po bok takových skvostů jako je Blierovo Zvonění ledu. Film je stylizovaný do meziválečného období. A odpovídají tomu i stylizované herecké výkony. Jedinou výtku bych měla k úvodním titulkům, které mě navnadili na Reggianiho, jenž se ve filmu ale pouze mihne. I když Vic je postavou veledůležitou. (08.08.2020)

Dlho to bolo za čistých päť, nakoniec ale až o toľko tento film tie ďalšie Fínove neprekonáva. Každopádne zatiaľ to najzábavnejšie, čo som od neho videl. Čo neznamená, že film nefunguje aj v emoionálnej rovine. Práve naopak, suchý humor a štylizácia ála nemý film mu paradoxne hĺbku dodávajú. Asi nikto nie je schopný vystihnúť suchú a napätú atmosféru v bare (a jeho okolí) tak, ako Kaurismäki. Baloňáky, tmavé okuliare, minimum slov, nebezpečné pohľady, kapela, sem tam búchačka v ruke... (04.07.2017)

Vynikajúci film, napínavý, pútavý a vo svojich "šťastných náhodách" tragikomický až do úplného záveru..... no práve na tie šťastné náhody vsádza scenár podľa mňa až príliš..... ak je k dosiahnutiu nejakého toho šťastia zapotreby až tak veľa šťastných náhod, tak to ja asi rovno rezignujem a kúpim si 3 metre pevného lana ako Henri na začiatku.... ale ktovie? možno aj mne sa ten hák s povrazom vytrhne zo steny a v bare naproti stretnem krásnu ženu predávajúcu ruže, ktorá mi dá chuť žiť :) ..... veď vlastne nesmrteľnosť nádeje je leitmotívom celého filmu - ak nie rovno celej Kaurismäkiho tvorby .... takže nevešať hlavu :D ..... a stále sa neviem rozhodnúť, či mám Jarmuscha nazvať americkým Kaurismäkim, alebo Kaurismäkiho európskym Jarmuschom. Štýlová bizarnosť, strohá, jednoduchá forma, vizuálne okúzlenie "nízkosociálnymi" štvrťami a predmestiami, spôsob rozprávania príbehu, a v tomto prípade aj výber hudby (+ pre Kaurismäkiho nezvyklá angličtina) - to všetko mi podčiarkuje spriaznenosť týchto dvoch režisérskych "samorastov" (19.01.2011)

Prekonané, ale aj takmer po štvrť storočí nefalšovane rázovité. Úsporný režim objasňovania pretrváva, singulárny rukopis zostavovania záberov taktiež a recesistický tón je vyladený do čiernejšieho-náramne ladne trúchliveho znenia, v ktorom prevažuje unavenosť z pátrania po bytostných východiskách zunovaného úradníka na podklade netypizovaného vtipkárčenia. Odťažitá asimilácia filmu-noir, detektívky i sociálnej drámy, vlastne také previazanie neďaleko od seba vzdialených žánrov, ktoré sú tu uhľadene predvádzané ako "corpus delicti" ich harmonickosti. (24.10.2010)