Underground

Velkolepý epos z dějin Jugoslávie posledních padesáti let. Války a osobní tragédie podány ne v patetickém duchu, ale v proměnlivém autorském i vypravěčském postoji. Scény přecházejí od grotesky k obrazům nezapomenutelné síly, bezstarostnost se mění ve zradu, pábitelství v bratrovraždy. Dějiny jako přecházení z války do války, tomuto koloběhu nelze uniknout ani (nedobrovolným) vystoupením z času, ukrytím v podzemí. Tři roviny bytí – „na povrchu“, v podzemí, ve smrti (závěrečný obraz ostrova, kde jsou odpuštěny všechny viny). (15.11.2005)

Dával bych si hodně velkého bacha na to, nechat se jenom okouzlovat Kusturicovou muzikálností, jíž na tři hodiny opulentně roztančí filmové obrazy; tohle dílo v sobě má ukrytou i poměrně nebezpečnou ideologii, či lépe řečeno mýtus o "horké srbské krvi", která ospravedlňuje vedení války a genocidy. Z filmařského hlediska takřka geniální, z politického hlediska velmi pochybné, ne-li přímo odsouzení hodné. (27.02.2003)

Když hodíte do kotlíku s vroucím olivovým olejem Mikiho Manojlovice, Slavko Štimace, Mirjanu Karanović a Gorana Bregovice-míchá Kusturica...Může to být něco blbýho? Nemůže. Rejža se semtam ustřelil v časových rovinách ale budiž mu opdpuštěno. Film nese poselství totožné s názorem staré paní jménem Milka Juraga (asi už nežije). "Vy Češi si pořád stěžujete, že je u vás kosa nebo smog. Víte hovno. U nás je pořád hezky a všechno sklidíme 2x za rok. Bohužel je tu furt nějaká zasraná válka. Bože kolik jsem jich už prožila!" (27.08.2011)

Podobenstvo o násilí a chamtivosti, kde všetky tri hlavné postavy sú negatívne ale spája nás s nimi humor a akýsi nekonečný temperament, ktorý z postav cítiť v každom obraze. Filmársky je to priam neskutočná záležitosť, už len natočiť nájazdy nacistických lietadiel na Belehrad cez zologickú záhradu je famózny nápad a taktiež aj ten podzemný svet bol doslova fantastický. Svojou formou je to podobne hravé a snové ako Devojka(1965) od Puriša Đorđevića, inšpirácie či odkazy práve na tento a tiež nasledujúci Đorđevićaov film San(1966) sú jasné, dokonca aj tie prestrihy na dobové dokumentárne zábery do ktorých sú umelo dosadený súčasný herci, či neustále korčuľovanie medzi groteskou a surrealizmom a to priamo na bojisku 2. svetovej vojny. Kusturicova hra s imagináciou je naozaj špecifická, postavy sú v neustálom pohybe, schválne prehrávajú, absurdnosť a fantázia sa mieša s realitou a humor so smútkom. Keďže bol režisér študentom FAMU, cítiť tam aj vplyv od ranného Jakubisa a Chytilovej. Lenže aj cez všetky klady tak je fakt že po 2 hodinách zábavnej energickej jazdy sa to asi na 40 minút zmení na nejaké nudné "bádanie" v súčasnosti. Nebyť snového epilógu a výbornej hudby Gorana Bregovica, tak to nieje na 5 hviezd, ale ten soundtrack aj väčší zbytok filmu to zdarne udržal. (16.02.2021)

Mohli by sme len slepo špekulovať nad tým, ktorý z ústredných motívov a myšlienok bol hnacím prvkom Kusturicovo myšlienkového pochodu počas tohto príbehu. Faktom ale je, že hlavných motívov je počas filmu niekoľko a každý z nich dostane dostatok priestoru no to, aby ho Emir stihol svojim tradičným, tragicko-humorným štýlom, ktorý miestami zachádza až do absurdnosti, vyjadriť a spracovať ucelene a komplexne. Originalita v Kusturicových filmoch naberá nové rozmery. Predstavivosť, tvorivosť, kreativita, farebnosť, hudobnosť, z toho všetkého srší toľko energie, že aj napriek nesmierne vážnej a tragicky ladenej atmosfére som bol po filme pozitívne naladený. Príbeh sa fiktívne drží skutočných faktov balkánskej politicko-vojnovej histórie. Jednotlivé dejové časti príbehu pôsobia nanajvýš hekticky a raritne, celok je paradoxne pomerne ucelený a komplexný. Aj keď som pozeral kratšiu (167') verziu, tak som mal najväčší problém s dĺžkou. 80%. (19.05.2009)