Underground

Většina Kusturicových snímků jsou svým základním pojetím komedie až groteskního typu. Ani Underground není výjimkou a svou absurditou výchozích situací patří až v tomto ohledu k extrémně laděným snímkům. Podobně jako pozdější hollywoodský Blast from the Past je skupinka lidí ukryta v krytu, zatímco nad nimi běží život dál bez sebemenších problémů a jsou v podzemí drženi lží a vypočítavostí jednoho z „nich“. Film je pochopitelně silně metaforicky založen a svou roli hraje i skutečnost, že lidé v podzemí (stále si myslící, že 2. sv. válka ještě neskončila), vylezou z krytu přesně v době rozpadu jugoslávie a bratrovražedného boje. (10.02.2004)

Je to trochu na hraně. Přece jen mám občas pocit, že se Kusturica nechal až příliš unést vlastní obrazotvorností a je svými nápady uhranut až tak, že některé scény nedokáže včas utnout. Ale jsme na Balkáně! Mentalitě a temperamentu zdejších obyvatel nemůžu nikdy plně porozumět, ale jejich poetika, hudba i výtvarná stylizace - tak to mě vždycky dostane. (01.07.2016)

Když hodíte do kotlíku s vroucím olivovým olejem Mikiho Manojlovice, Slavko Štimace, Mirjanu Karanović a Gorana Bregovice-míchá Kusturica...Může to být něco blbýho? Nemůže. Rejža se semtam ustřelil v časových rovinách ale budiž mu opdpuštěno. Film nese poselství totožné s názorem staré paní jménem Milka Juraga (asi už nežije). "Vy Češi si pořád stěžujete, že je u vás kosa nebo smog. Víte hovno. U nás je pořád hezky a všechno sklidíme 2x za rok. Bohužel je tu furt nějaká zasraná válka. Bože kolik jsem jich už prožila!" (27.08.2011)

Rigorózna všehochuť. UNDERGROUND je niť kusturicovského príbehu prepletená pomedzi autentické historické udalosti krajiny, ktorá najviac vyskakuje a prekvitá v častiach, kde historické udalosti hrajú akýsi background pre veľkú príbehovú hru, ponúkajúcu široké spektrum nálad a znení. Naopak, film sa zadrháva v častiach s dôrazom na historické udalosti, vytiahnuté do popredia, obzvlášť autentické zábery udalostí (nacisti v Srbsku, Titova smrť) znejú v súvislosti s kusturicovským jazykom trochu nesúrodo, priveľmi kontrastne (tento spôsob zobrazenia sa oveľa viac hodí skôr k autorovi ako je Klimov) taktiež tvoria menšinovú časť filmu. Veľký koncert pojednávajúci o národe a nielen o ňom. .......... Obrovský príbeh prezentovaný bujnými obrazmi sa prevleká občas rezko, občas zasa opozitne, tragicky, cez udalosti štátu, v ktorom sa „stále niečo deje“ – aura filmu je ako symbol aury krajiny, respektíve jej národa. Živelne strieda humor s tragikou, oslavu s masakrom, šťastie so smútkom, všetko podáva bohato, intenzívne a tvorivo s naozajstnou emotívnu silou v objemnom príbehu, v ktorého strede stoja dve mužské postavy predierajúce sa hlavnými životnými esenciami filmu, čiže láskou a vojnou. .......... Najokúzľujúcejšie sú práve chvíle až po okraj naplnené režisérovou náruživosťou – hlučná dychovka, bujaré oslavy a absurdne (čierno)humorné situácie, kde opice lezú do tanku, tancuje sa po stoloch a okolo tankových hlavíc, z vojny sa stáva len stav konzervovaný v pivnici alebo udalosť zinscenovaná pred kamerami (práve túto časť beriem ako rezkú sebairóniu z režisérovej strany). Postavy aj divák sa ľahko nechávajú unášať náladami a túžbami. Ale UNDERGROUND nie je zďaleka len o tom, jeho záber je oveľa širší, má v istom zmysle národniarsky charakter a Kusturicovo zachytenie národa je zaujímavé, originálne a v prvom rade svojské, tunajší rukopis autora je nazameniteľný. Zvláda celú širokú obrovskú škálu v drvivej väčšine s prehľadom. Práve monštruózna rozľahlosť jeho myšlienkového rozletu, početnosť nosných pilierov, je to, čo by som filmu vytkol. ......... Kusturica snímkou komplexne zachytil veľké množstvo tém , s precíznosťou a umom, to áno. Avšak v istom bode začína jeho práca prekypovať, prerastať do rozmerov bezmála obrovských, simultánne aj naďalej technicky perfektných, stáva sa z nej síce bravúrna, no ťažko v celej šírke plne zachytiteľná a stráviteľná masa silného príbehu s kúskami histórie, ktorú by bolo dobré trochu okresať, ukrátiť o časť jej nepretržitého rastu. ......... Spomenuté prerastanie a prekypovanie sa ukazuje obzvlášť v preťaženom závere, kde sa na krátkej časovej ploche stretneme s niečím ako krátkou sumarizáciou všetkého, čo vo filme bolo zobrazené – pevné stmelenie elementov zdanlivo nemohúcich existovať a fungovať takto po kope sa nakoniec mierne, v rovine extenzívnej, vymyká z rúk. (10.08.2013)

Podobenstvo o násilí a chamtivosti, kde všetky tri hlavné postavy sú negatívne ale spája nás s nimi humor a akýsi nekonečný temperament, ktorý z postav cítiť v každom obraze. Filmársky je to priam neskutočná záležitosť, už len natočiť nájazdy nacistických lietadiel na Belehrad cez zologickú záhradu je famózny nápad a taktiež aj ten podzemný svet bol doslova fantastický. Svojou formou je to podobne hravé a snové ako Devojka(1965) od Puriša Đorđevića, inšpirácie či odkazy práve na tento a tiež nasledujúci Đorđevićaov film San(1966) sú jasné, dokonca aj tie prestrihy na dobové dokumentárne zábery do ktorých sú umelo dosadený súčasný herci, či neustále korčuľovanie medzi groteskou a surrealizmom a to priamo na bojisku 2. svetovej vojny. Kusturicova hra s imagináciou je naozaj špecifická, postavy sú v neustálom pohybe, schválne prehrávajú, absurdnosť a fantázia sa mieša s realitou a humor so smútkom. Keďže bol režisér študentom FAMU, cítiť tam aj vplyv od ranného Jakubiska a Chytilovej. Lenže aj cez všetky klady tak je fakt že po 2 hodinách zábavnej energickej jazdy sa to asi na 40 minút zmení na nejaké nudné "bádanie" v súčasnosti. Nebyť snového epilógu a výbornej hudby Gorana Bregovica, tak to nieje na 5 hviezd, ale ten soundtrack aj väčší zbytok filmu to zdarne udržal. (16.02.2021)