Rodná zem

Po práci duševný odpočinok! 1) Organické propojení lidových a budovatelských písní je obdivuhodné stejně jako taneční, hudební i pěvecké výkony protagonistů ze SLUKu a Lúčnice. Zejména závěrečný industriální tanec doporučuji ctěné pozornosti. 2) Pěkní tanečníci činí tento quasi muzikál atraktivnějším. 3) Dnešnímu divákovi film poskytne i zajímavé povyražení - jak použitým dabingem (kdo film sledoval, ví, o čem mluvím), tak i roztomilými cimrmanoidními dialogy. 4) A kdyby nic jiného, tak můžete obdivovat krásu slovenských Tater a vpravdě nádherné lidové písničky. (08.01.2016)

Ak vnímam Rodnú zem (inak jeden z prvých filmov, ktorý som videl v kine) ako komédiu, tak je stráviteľná aj v súčasnosti. Možno iba pre mojich rovesníkov, ale to je osud väčšiny filmov, že oslovujú iba užšiu vekovú skupinu. I keď pri silnom národno-folkloristickom cítení, aké má Marina111 to ide naprieč generáciami. Pre mňa je zasa zvláštny pocit vidieť hercov, ktorých som obdivoval v mladosti, a z ktorých už ani jeden nežije. (30.12.2014)

Ľaľa - muzikáľ! A akýže, aký - nô predsa taký - írečitý! Asi najvydarenejší propagandistický film 50. rokov. Pretože na budovanie monštruóznych stavieb socializmu - oceliarní, železiarní, betonárok a mamutích hydrocentrál vábi príbehom lásky prostého bodrého chlapa z hôr s veľkou dušou k spolurodáčke, ktorá sa vydala hľadať šťastie z hôr do studnice folklóru do Bratislavy. Na rozlúčku nechala nápadníkovi odkaz v podobe veľkého vtáčieho pera. Ten si ho zastrčí za klobúk a fujas Matias do Bratislavy! Tam v nádherných interiéroch Rusovského kaštieľa nájde frajerku v zápale ľudovoumeleckej práce. Dejú sa tam doslova zázraky: za každými dverami iná tancujúca, spievajúca či hudobná družina. A aj iné divy vidno: z maliara-natierača, traktoristky i poštárky sa stávajú rozradosteno ujúkajúce, spievajúce a tancujúce súčasti folklórnych kolektívov. A taký je celý film. Hoci má zdanlivo nejaké postavy - hlavnou postavou je ľud, národ, v rôznych formách a variáciách. Tu radno podotknúť, že tance i kroje sú jednoducho skvelé, piesne tiež, ľudovky sa miešajú s komunistickými kolektivistickými agitkami, ktoré skvostne otextoval básnik Vojtech Mihálik. Nuž a záverečný symbolický tanec v krojoch v pozadí gigantických úspechov socialistického stavebníctva jednoducho nemá chybu! 5 hviezd z piatich! (08.01.2015)

V dobách, kedy neexistovala žiadna Superstar, alebo X – factor, ktorý by ponúkol príležitosť potencionálnym talentom, bol stvorený film Rodná zem. V Rodnej zemi je Karol Zachar hľadač talentov, ktorý chodí po dedinkách a berie si odtiaľ švárnych chlapcov a dievčatá – ktoré vedia spievať, hrať a tancovať, do Bratislavy. A potom vo svojom veľkom krúžku až škole – necháva rozozvučať struny, rozhýbať nohy a rozkričať hlasy, ktoré sa nesú celou budovou a sú ukážkou toho skutočného slovenského dedičstva. Na to, že je Rodná zem prvý Slovenský farebný film si nepočína najhoršie. Folklór a ľudová slovesnosť a tradície na pozadí typickej Slovenskej dediny definujú našu históriu a naše zvyky a preto sa počas rozvoja Slovenského filmu našlo veľa tvorcov, ktorých práve tento prvok lákal. Či už to bol Martin Ťapák, ktorý tu stvárnil hlavnú úlohu Martina, alebo Paľo Bielik, pre ktorého boli dedinky pod Tatrami tým pravým orechovým, bola to téma, ktorá bola stále aktuálnou. Český režisér Josef Mach vytvoril skvelú poctu našej kultúrnej tradícií, za pomoci Bukovčanovho scenára a Krškovej kamery. Aj keď je film skôr o tanci a speve – tieto prvky sú vo filme funkčné a prakticky bez slabých miest – dejové línie, ktoré majú filmu dodať príbeh sú na tom horšie. Nefungujú tak ako by mali. Hlavne preto, lebo tanec a spev je vo filme dominantný. Tieto miesta pôsobia rušivo a film celkovo spomaľujú. Obhliadnuc od toho sa ale jedná o znamenité dielo, ktoré máš čo ponúknuť aj dnes. (29.12.2011)

toto bol (tak sa mi zdá) prvý slovenský farebný film, ktorý svojho času zaznamenal veľký úspech a zabezpečil pomerne veľký úspech či už hercom ako bol Zachar, Pántik (ktorý tu bol skvelý) alebo Romančík či iní, ale aj napríklad skladateľovi hudby T. Andrašovanovi, ktorý zložil naozaj rezkú muziku (a muzika je v muzikáloch naozaj podstatná zložka) no a taktiež M. Ťapák, ktorý sa folklóru venoval naďalej (v tomto filme okrem titulnej úlohy martina bol spoluatorom choreografie). I keď s odstupom času mnoho scén vyznie nechcene smiešne a budovateľský zápal spájaný s romnatikou a inšpiráciou prácou tak typický pre 50. roky môže pôsobiť naozaj humorne, jedná sa preda len o dokumentárne pomerne hodnotný (aj keď nie presne, lebo pravý folklór je trochu deformovaný a prispôsobovaný) a živelne pestrý a dynamický film, ktorý rozhodne má svoje miesto v slovenskej kinematografii. (07.11.2005)