Čekající ženy

Ranný Bergman sa teda najskôr štylizoval len do akejsi podoby hollywoodskych melodramatických a sentimentálnych diel, aké sa vskutku nakrúcali práve v klasickom Hollywoode - povedzme niekedy v XL. rokoch, XX. storočia → Casablanca, Mildred Pierce či The Best Years of Our Lives, atď, pričom autor si následne tiež vypožičal aj ich celkovú estetickú náklonnosť, až sa to miestami normálne stávalo strašne neúnosným vo význame:  nadchádzajúcej teatrálnosti v priamej spojitosti na citové vydieranie diváka; v rozpätí po sebe troch idúcich príbehov, ktoré sa napokon zlievali do JEDNÉHO CELKU, započal ústrednú líniu udalostí, a predsa trocha i viac komplikovanejších vzťahov v zmysle retrospektívy z [chronologického] pohľadu trojice ženských postáv - I. Rakel [Anita Björková], II. Marta [Maj-Britt Nilssonová] -pripomínajúcu mi švédsku legendárnu predstaviteľku - Ingrid Bergmanovú a III. Karin [Eva Dahlbecková], kedy týchto jednotlivých hrdiniek bolo celkovo až päť v miestnosti, keď jedna z nich sa nimi dokonca možno inšpirovala, zatiaľ čo trebárs posledná, sa k danej veci akosi vôbec nevyjadrovala, keďže to podľa nej ani nijako extra zvlášť zase nebolo potrebné, pretože sa pomaličky už azda konečne blížil koniec tohto natiahnutého titulu, ktorý v rámci pocitového dojmu - pôsobil ešte i o niečo málo dlhšie, než v skutočnosti bol..., no i napriek niektorým výhradám z mojej naprosto triezvej hlavy, resp. strany, nemôžem potvrdiť, že by som počas danej projekcie nejako vyslovene trpel, aj keď sa zároveň rovnako priznávam, že som sa občas pozeral na to, koľko je vlastne hodín, a to už iba toľkoto scén ostáva do konca...? • A nebyť mojich sympatií ku I.B., tak konečný výsledok by sa zrejme nakoniec zastavil až kamsi na 2*, čo momentálne našťastie nehrozilo, nakoľko bolo toto Čakanie žien [na ich mužských náprotivkov] celkom stráviteľné, no na opätovné nakuknutie do zákulisia snobskej famílie Lobeliusovcov, ma znovu rovnakým spôsobom nikto nenaláka. (27.07.2024)

Ranější snímek Ingmara Bergmana nás zavádí do jedné chaty na blíže neurčeném ostrově, kde čtyři ženy čekají na své manžele (čtyři bratry) a čas si krátí vyprávěním o svých manželstvích. Dozvíme se o milostných románcích, nemanželském dítěti či kuriózní situaci v zaseklém výtahu. Poklidně vyprávěný příběh je završen snahou mladší sestry jedné z žen utéci se svým miláčkem a bez vědomí rodičů si ho vzít. Film je natočen velmi střízlivě, neoplývá mnoha překvapivými momenty a nepatří mezi nejlepší režisérova díla. Nicméně místy je docela vtipný - zejména dialog Karin a jejího manžela v porouchaném výtahu - a za zhlédnutí jistě stojí. Je to takový milý odrazový můstek k další Bergmanově tvorbě (film byl vzápětí následován Večerem kejklířů, Létem s Monikou a Lekcemi v lásce). (04.06.2007)

Ďalší príspevok do Bergmanovskej filmografie. Neupútal ma a jeho sledovanie ma viac vyčerpávalo, ako bavilo. Dokonca som si prečítal, že to bola komédia. Ostatní vychvaľujú príbeh z výťahu, ale k nemu som sa už nedostal, pretože som si krátko po polovici filmu uvedomil, že nie je mojou povinnosťou ho dopozerať, keď ma nebaví. (25.12.2015)

Príbeh je o štyroch ženách, ktoré čakajú na svojich mužov a pritom si spríjemňujú chvilku príbehmi zo svojho života. Každý príbeh je iný, majú v sebe vtip,iróniu, realistickosť i zmyselnosť. Je to ranný Bergman, ale tak nápaditý a s minimálne jednou pamätnou scénou, že ma to trocha aj prekvapilo. Už dlhšie som rozmýšľal či dám niekedy Bergmanovi 5* a za výtahovú scénu, po ktorej som plakal smiechom, tých 5* dám, keď nájdem ešte lepšieho Bergmana, svoje rozhodnutie prehodnotím. (06.04.2016)

Toto bol môj trinásty Bergman a videl som ho trinásteho decembra. Neurobil som to úmyselne, takže zaujímavá náhoda. Svojimi suverénnymi kvalitami ma film celkom prekvapil, nakoľko ide o značne ranú tvorbu režiséra. Prvá "poviedka" je brilantná vzťahová konverzačka, druhá má diabolsky snový charakter, ktorý je pre tohto tvorcu tak typický, no a napokon scéna vo výťahu, ktorá je tu z evidentných príčin spomínaná takmer v každom komentári, je tak vtipná a pravdivá, ako by ju napísal Oscar Wilde. Chvíľku som s hodnotením váhal, pretože to je u artových filmov väčšinou ťažko uchopiteľné, ale potom som si uvedomil, že nič viac od poriadneho filmu nečakám, ako práve to, čoho sa mi v tomto prípade dostalo. (14.12.2014)