Mamma Roma

Mamma Roma se tváří jako Pasolini, malinko říznutý Fellinim - takže ve výsledku je na tom u mě lépe než třeba její předchůdce Accattone. Snad jen věčná škoda, že mě film, včetně samotného tragického závěru, nechal opět chladným (ostatně jako vždy) - nejspíš si s Pasolinim v tomhle ohledu prostě nejsme souzeni. (3,5*) (10.04.2007)

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark. (11.09.2013)

Pasolini musel milovat baroko, že celá stylizace filmu (včetně hudby Cherubiniho) přijala jeho estetiku, nemluvě o hodně silném využítí christologického námětu (jako radikální marxista vůbec Pasolini neměl k prvotnímu křesťanství a lidové religiozitě vůbec negativní vztah). Samotný vztah matky a syna je nejen jen osobní Pasoliniho, ale celoitalský. Osobně mi přijde film plný námětů, které využíval i v dalších dílech (lidová kultura vesnická versus městská - to je pozdější Dekameron, Kruh hoven a Dantovo Peklo se objevuje v Saló, politicky vyhraněné názory - komentování fašistické minulosti Itálie - nejen Saló, vztahy v úzké rodině jsou pak námětem adaptací - zcela přirozeně - starořeckých dramat Médea a Oidipus král apod.). (16.09.2012)

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu... (17.08.2023)

Nemôžem si pomôcť, ale filmy z obdobia talianskeho neorealizmu ma buď nudia alebo rozčuľujú. A pritom si pamätám, že v mladosti som bol nimi takmer nadšený. Pravda v tej dobe boli jedinými filmami, ktoré k nám usilovní cenzori pustili. Osobitne neznášam filmy trojpéčkového úchyla a to je čo povedať, pretože som ešte nevidel jeho vrcholné dielo Saló. Takže Pasolini v mojom ponímaní už patrí iba do filmovej histórie, pretože súčasný divák aj v tomto filme okrem hereckého prejavu Anny Magnani ťažko nájde niečo, čo by ho mohlo zaujať. (05.12.2020)