Mamma Roma

7 / 10 Mamma Roma balansuje na hranici medzi dokumentom a hraným filmom (vlastne ako každý neorealistický počin) a ukazuje nám svet, ktorý väčšina z nás vidieť vôbec nechce. Bohužiaľ, čím hlbšie do reality režisér prenikal, tým viac sa mi jeho zámer strácal z dohľadu a samotný finiš ma už nechal úplne chladného - nespochybňujem výpovednú hodnotu tohto diela, no skutočnosti, o ktorých hovorí, sú mi až príliš vzdialené, v priestore i čase. Na druhej strane, témy, ktoré film pitve a analyzuje (chudoba, rodičovská láska, sebaobetovanie, priepastné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami) sú a budú aktuálne stále a možno práve v tom je sila Pasoliniho snímku - otvára oči a vyzýva k činom, nehľadiac na historickú epochu. (22.12.2005)

Ti Talijááni, ukřičéééní...a jejich osudy, v některých případech vypadající jak trosky římského Kolosea, které již tisíce let "pozoruje", jak se člověk marně pachtí, jen ta přirozená majestátnost u toho tvora lidského chybí, což se Koloseu vytknout nedá. Film v rukou pevně svírá bezchybný a přirozený výkon Anny Magnani plus vynikající kamera Tonina Delli Colli. Jinak ostatní herci dost toporní a příběh, na svou dobu jistě drsný, dnes nijak extra výjimečný (pro mě tedy Accattone lepší, když je tu srovnáván), přesto se film může nad některé mnohem mladší pokusy, o převyprávění příběhu zničehonic starostlivé matky běhny a syna rebela za každou cenu, bezpochyby povznést, toto je stále poctivé,"ruční" filmové řemeslo, v němž lze nalézt právě onen originální a dnes již skoro ztracený nádech. (09.08.2020)

Nemôžem si pomôcť, ale filmy z obdobia talianskeho neorealizmu ma buď nudia alebo rozčuľujú. A pritom si pamätám, že v mladosti som bol nimi takmer nadšený. Pravda v tej dobe boli jedinými filmami, ktoré k nám usilovní cenzori pustili. Osobitne neznášam filmy trojpéčkového úchyla a to je čo povedať, pretože som ešte nevidel jeho vrcholné dielo Saló. Takže Pasolini v mojom ponímaní už patrí iba do filmovej histórie, pretože súčasný divák aj v tomto filme okrem hereckého prejavu Anny Magnani ťažko nájde niečo, čo by ho mohlo zaujať. (05.12.2020)

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu... (17.08.2023)

Mne okrem Felliniho diel a klasík talianskeho neorealizmu Mamma Roma pripomenula Bunuelovych geniálnych Zabudnutých. Hlavný hrdina je mladík, ktorý hľadá navzdory ťažkej sociálnej situácii (ale nie až tak a určite nie neriešiteľnej) samého seba a svoje miesto v spoločnosti do budúcnosti. Príbeh je pomerne jednoduchý a fádny, ničím obzvlášť neprekvapí, preto som sa mohol sústrediť aj na zaujímavú kameru, ktorá je prevažne v pohybe spolu s postavami, ktoré vedú dialóg. Príjemná zmena oproti strihu typu záber a protizáber. Postavy občas vyvolávajú dojem, že sa pozerajú do kamery, avšak sú mierne odchýlené. Pasolini ukazuje Rím ako rozvíjajúce sa mesto, vidíme moderné vysoké bytovky a na druhej strane osudy "sociek", ktorí by chceli byť jeho právoplatnou súčasťou. 70%. No a Pasolini si skutočne vedel vybrať (v tomto prípade vo vedľajších úlohách) poriadne nesympatické ksichty. To bol jeho najvačší trademark. (11.09.2013)