Prověrka osudem

Našroubovávať poetiku blízku ruským umeleckým, pomalým a ťaživým filmom do partizánskeho príbehu je úplne mimo misu. Českí distribútori primerane tomu dali dielu názov Previerka osudom, hoci pôvodný názov oveľa lepšie prekladovo uchopili angloamerickí filmoví súdruhovia. Проверка на дорогах (Pravérka na darógach) je niečo ako Overenie na tratiach. Príbeh samotný nie je márny, no jeho formálne spracovanie k partizánčine vôbec nesedelo. Poznámka: Ale možno som len niečo nepochopil a možno si Germanov debut overím na pravidelnej ceste vlakom na trati Bratislava-Brezno. (17.01.2021)

Nechápem prečo viacerý užívaťelia píšu že vo filme nebolo vysvetlené za akých okoloností sa hlavný hrdina dostal k Nemcom. Sám o tom jasne pri vypočúvaní predsa hovorí... re: Orlau32: O akom infarkte v závere filmu to sakra píšeš ? Inak k filmu. Zasnežená kamera, ale aj úvodné daždivé minúty dávajú tušiť, čím je tento ruský film výnimočnejší než niektoré ostatné. Kamera aj réžia je nadpriemerná a malá prestrelka v strede filmu(na ceste) je oveľa lepšia než ten "gerojický" záver s guľometom pripomínajúci americké béčka (Nemci pobehujú ako splašený a nikto nie je schopný niekoľko minút hlavného hrdinu z tej veže zostreliť...). No škoda záveru, inak začiatok bol skoro na 5 hviezdičiek, nakoniec som zostal na spravodlivejších 3.... (16.02.2009)

Film široký jak ruská duša ťažko hodnotiteľný merítkami platnými pre iné vojnové filmy. Previerka osudom na jednu stranu je "umeleckým filmom", ktorý má toho evidentne veľa spoločného s filmami napríklad Tarkovského, či Sokurova, na druhú stranu sú v ňom aj akčné scény a pôdorys scenára nie je vôbec inkohorentný ako je to zvykom vo východoeurópských kinematografiách a čo je vlastné práve aj Germanovým ďalším filmom. Naratív nenechá žiadne otázky nezodpovedané a všetky motívy sa zbiehajú k ústrednej téme, v štruktúre rozprávania sa vytyčujú jednotlivé dielčie ciele, stotožnenie s postavami nie je nijako extra sťažované a divák je priebežne uspokojovaný pravidelnými dávkami akcie, či napätia ako to poznáme aj z amerických či iných žánrových filmov (úvodná prestrelka medzi partyzánmi a fašistami, bitka v tábore, prepadnutie nemeckej hliadky, záverečná akcia v tábore). Nad rámec šestákovej akčnej historky film posúva jeho revizionistický prístup k téme partyzánskeho boja, keď ospravedlňuje kolaboranta s fašizmom (vďaka čomu išiel v dobe vzniku automaticky do trezora) a ono štylové spracovanie, ktoré by divák čakal skôr u spomenutého Tarkovského (vysoká priemerná dĺžka záberu, širokouhlý formát, dôraz na exteriéry) či Sokurova ("Odpojený zvuk" - keď napríklad dialóg namiesto prichádzania z úst postavy prichádza akoby niekde z priestoru a nadobúda tak subjektívnu povahu. Síce vidíme kto začal rozprávať ale následne sa nositeľ dialogu buď kvôli pohybu kamery, alebo vlastnému presunu stratí z obrazu, jeho prehovor však zostáva vo zvukovej stope akoby bol stále prítomný. Pôsobí to ako také brblanie, ako keby postava niečo hovorila aj ostatným ale zároveň akoby si to šomrala sama pre sebe, akoby vyslovila svoj vnútorný monológ. Technika, ktorá je do šialených rozmerov dovedená napríklad v Sokurovovom Faustovi, a ktorú som inde ako v ruských filmoch nevidel.) (21.08.2014)

Trezorový, ruský, vojnovo-psychologický film, ktorý rozpráva o ruskom vojakovi v službách nemeckej armády. Má výčitky a nechá sa zajať partyzánmi. Tí mu spočiatku nedôverujú, ale dajú mu druhú šancu... Aj keď starší a čiernobiely, ale stále ďaleko kvalitnejší film ako väčšina súčasnej ruskej vojnovej produkcie. Takýto pohľad komunistom nevyhovoval, preto ho roky nikto nevidel. V súčasnej záplave ruských vojnových filmov na DVD, vyčnieva nad hromadou braku iba pár vydarených kúskov. Spomeniem napr. Vzostup, Hviezda, Balada o vojakovi, ale hlavne asi to najkvalitnejšie, čo rusi stvorili a to /je Choď a pozeraj sa. Film 7/10. (25.01.2009)

Hodně netradiční pohled na ruskou partyzánskou válku, na hony vzdálený oficiálnímu sovětskému podání historie. Film si klade především otázku, zda i člověk který se provinil na sobě i na druhých má nárok dostat druhou šanci. Civilní herecké výkony a černobílá kamera snímající zpustošenou zimní krajinu, vytvářejí působivou, syrovou atmosféru. V mých očích snímku neuškodil ani dost násilně naroubovaný, v podstatě zbytečný a rádoby optimistický závěr, zamýšlený patrně jako povinná úlitba sovětské cenzuře, která ovšem "Prověrku osudem" na dlouhá léta stejně poslala k ledu. (09.07.2007)