Nightmare Detective 2
Režie:
Šin'ja CukamotoObsahy(1)
Ačkoli by se mohlo zdát, že se autorský režisér Shinya Tsukamoto po úspěchu Vyšetřování nočních můr uchýlil k praktikám komerčního filmu, jeho snímek s pořadovým číslem 2 není typické pokračování. Tsukamoto totiž nevypráví jinou variaci příběhu staršího snímku, ale podrobněji se věnuje tématům, která dříve pouze nastínil. Více se zaměřuje na postavu depresivního a traumaty drásaného mladíka, který dokáže vstupovat do snů a číst myšlenky. Případ školačky, která ze strachu před svými sny nemůže spát, slouží jednak k prozkoumání samotné podstaty strachu, ale paralelně také odhaluje hrdinovo dětství, a především povahu jeho schopností. Ty se neukazují jako dar, nýbrž prokletí. Není větší hrůzy, než vědět, co si druzí ve skrytu duše myslí. (oficiální text distributora)
(více)Recenze (16)
Jsem vlastně strašně rád, že se Cukamoto ve dvojce věnuje víc titulní postavě a jejímu psychickému rozpoložení. Celé je to vlastně o něm a jeho rodině. Vyrovnává se se smrtí matky a s dalšími traumaty. Je to více osobní. Skoro to působí, že v prvním díle Koyichi byl jen vedlejší postavou. Sledujeme strach a jeho překonávání. O tom vlastně noční můry jsou, ne? Tahle duologie patří mezi Cukamotovy nejpřístupnější filmy pro běžného diváka, ale rozhodně nejde o jeho nejhorší filmy. Za mě možná patří dokonce k těm lepším. Rozhodně jde o jedny z jeho nejvíc emotivních a empatických. ()
Snová hovadina, v ktorej pár jedincov zažíva preludy, predstavy a strach. Pri tom neskutočne jačia a trase sa obraz, takže je na mieste ubrať hlasitosti a sadnúť si čo najďalej od obrazovky. A keď nejačia, tak tam blábolia samé hovadiny a dejú sa divné veci, takže som ani úplne nepobrala o čo im ide. Pár zaujímavostí ale stojí za zmienku - ohavný štekajúci pes (predpokladám mŕtvy), vysúkanie sa z cudzieho tela a obrovská časopriestorová vagína. Inak to nestojí ani za deravý groš. ()
Pre mňa v ucelenosti významov a akejsi sondy do hrdinovej duše - čo značí že už to nie je len kulisa ako v prípade prvého dielu, ale plnohodnotná postava, je pokračovanie Nightmare detectiva lepšie. Stále je to plné bizarností a šialenej exibície hodnej Cukamotovho mena. Jeho šialene roztrasená kamera, výkriky a sugestívne natočené scény nenechajúce pozorovateľa vydýchnuť odkazujú k jeho prvotine Tetsuo. Síce sa mu nepodarilo touto sériou vykresliť natoľko výrazný vesmír, aby po ňom divák bažil ale ako alternatíva k japonskej hororovej škole, je to celkom obstojní zárez. Ani nie tak desivý ako len veľmi osobitý. V zásade ale nemám čo vytknúť, hoci Cukamoto rád preskakuje a zamlčuje, takže od vás vyžaduje strašne silné rozmýšľanie čo aký prestrih znamená. Či sme v sne, alebo v realite. Ale ako vieme, u neho je to účel. Len to občas pôsobí veľmi mätúco. Ale zvyk sem si. ()
Tsukamoto už vo svojich dielach rozpitval túžbu, zvedavosť, bolesť, lásku i smrť. A teraz, ako posledná kvapka toho, prečo ho nekompromisne zaradím do nesmrteľnej galérie géniov, obnažil pred očami menej vnímavejších samotnú esenciu strachu, ako veličiny samej osebe. Desu, ktorý je jednoducho a prirodzene prítomný vo všetkých zložkách univerza, môže sa zhmotniť kdekoľvek a kedykoľvek, nie je ničím hmatateľným ani nepochádza z ničoho konkrétneho. Alebo je pravdou, že každý strach je vo svojej podstate strachom zo smrti ? Môže byť všetko strašidelné ? . . . . A JE ? Prečo sa niečoho báť a iného zase nie, prečo sa ten bojí toho a iný onoho, čím to je a čo je všetkým mysliteľným hrôzam spoločné ? Je to čas, je to priestor, je to hmota sama osebe v ľubovoľných tvaroch, ktorá naháňa hrôzu ! A všetko, čo sa z nekonečnej desuplnej a hrôzostrašnej reality čo len trošku vymaňuje, je tými záchvevmi svetla, tou pominuteľnou radosťou, tými chvíľami blaženosti, ktoré zo života robia zázrak a činia ho tak cenným, nenahraditeľným, nádherným a bolestným . . ? . .možno, azda, hádam . . . a práve z nich dokázal Majster utkať v najtemnejšom plátne beznádeje zlatou niťou pevnú sieť opory a povznesenia, hrdosti na život vzdorujúci prázdnote, ktorý môžem sám naplno žiť. Jeho príbeh detských tráum a samotného nedefinovateľného strachu je prežiarený vnútorným jasom a svieti ako pochodeň na ceste rozbúrenou priepasťou. Obrazom nevinného a šťastného detstva v závere tohoto putovania, ktoré odíde navždy a už nikdy sa v tak životne prežitej či sprostredkovanej myšlienke ani spomienke nevráti, mi Pán Umelec zarazil do duše ďalší klin. Sedel som na druhý deň takmer oslepený slnečným jasom a plakal nad tým strateným pocitom absolútneho bezpečia, až zúfalo nostalgický a hlboko šťastný, že som aj ja kedysi niečo také mohol zažiť, a že mi to niekto dokázal takto dokonale znovu priblížiť. Že mi zase raz kompletne rozbúral predstavu o svete a predviedol mi nielen ešte väčšie hrôzy, ako som si vedel predstaviť, ale hlavne privodil pocit vďačnosti za každý jeden okamih, ktorý môžem cítiť, pozorovať, ovplyvňovať a prežívať . . . ()
Musím říci, že se mi to líbilo víc než jednička. Není to tak absurdní a krvavé (i když říci, že sebevražda je v Japonsku absurdní...:-D), ale víc lidské a intimní. Děsivých momentů je tam bezpočet, několik sice trochu klišovitých (na Japonsko), ale to nevadí, pokud fungují. A ten surrealistický pochod dětí s částmi aut na těle byl prostě dokonalý! ()
Reklama