Kundun

Dalajlámov život- táto téma mne osobne prišla veľmi zaujímavá a preto som bol na Kundun veľmi zvedavý. A som celkom sklamaný. Film mi vážne veľmi nesadol. Páčilo sa mi ako prekvapivo nenásline pôsobila používaná angličtina, páčili sa mi rôzne zábery na odlišný spôsob života a aj celková výprava. Dej bol ešte znesiteľný, ale neviem čím to, ale film bol nenormálne nudný. Možno moja chyba, ale problém je v tom, že v ňom nebolo nič kvôli čomu by som si ho pozrel znova. Tento Scorseseho výtvor teda rozhodne nie je moja šálka kávy a spolu s Mean Streets a Zúriacim býkom ďalší jeho film, ktorý na mňa pôsobil uspávajúco. A napríklad trojhodinové Kasíno ma nenudilo ani sekundu. Ako to ten fiškus robí? :-) (28.07.2008)

Vzhľadom na podmanivú Glassovu hudbu a opojnú Deakinsovu kameru je vlastne až ľúto, že vo mne Kundun s výnimkou poznania, že Tändzin Gjamccho je úžasná osobnosť, nezanechal skoro nič. Scorsesemu nemožno uprieť snahu, ale nedostatočne dramaticky vystavaný príbeh ma strhnúť nedokázal. Aj keď je mi jasné, že meditatívnejšie naladeným divákom absencia akéhokoľvek prikrášľovania vadiť nebude. A ja im to neberiem. (17.01.2014)

Deakinsova kamera vťahuje do neznámeho sveta. Glassová hudba mu dodáva patričnú atmosféru. Niečo medzi spirituálnou veľkosťou a hravou všednosťou. Dominanta Kunduna ako filmu je jeho citlivosť v prvej polovici a jeho duchovná prezreteľnosť v polovici druhej. Nedá sa vo filme nájsť výsostne Scoreseseho prvok. A film nepôsobí ani ázijsky. Ale skĺbenie týchto dvoch svetov vytvára iný životopisný film. Je v ňom badať náznaky hrôz Maa a jeho Čínskej ľudovej republiky. Ale aj duchovenstvo 14. dalajlámu, ktoré čelí ťažkej skúške. Politika a náboženstvo nejdú dokopy. Tu to máme ale z tej druhej strany. Príbeh, ktorý ani po rokoch nestráca nič zo svojej pôsobivosti a je pripomienkou udalosti, ktorej následky sú citeľné u dvoch národov dodnes. Pritom filmu nechýba duchovný aspekt ale ani ten formálny, filmový. Skôr záležitosť pre určitú skupinu fanúšikov. Podľa môjho názoru je to ale ďalší znak Scorseseho všestrannosti a rozprávačského umu. (18.10.2020)

Tento snímek je z kategorie filmů "na jedno téma různý pohled". Mám tím na mysli srovnání Kunduna se Sedmi lety v Tibetu. Oba dva silné a přesto se mi Kundun dostal hlouběji pod kůži. Možná je to dáno i minimalistickou hudbou Philipa Glasse, která z filmu činí nejen filmový, ale i hudební zážitek; snad i tím, že mu nevévodí, ale cyklicky podtrhuje jednotlivé scény. Tak jako se opakuje běh žití, tak se opakují i minimalistické tóny Glassovy hudby. Možná i proto mi krásně souzněla s buddhistickým poselstvím celého snímku. (11.07.2010)

V Posledním pokušení Krista zobrazil Martin Scorsese Ježíše jako jednoho z lidí, se všemi lidskými chybami, pochybnostmi i strachem, ale přesto výjimečného a nezapomenutelného. Podobná věc se mu povedla ve filmu Kundun - tady je nedokonalým a přesto "božským" a vznešeným člověkem čtrnáctý tibetský dalajláma. Rozdíl mezi oběma filmy je v tom, že Kundun je osoba 20. století, náš současník, a proto nepřichází v úvahu "vykonstruovaná" pointa Posledního pokušení. Dostatečně silnou pointou je v tomhle případě sama skutečnost. V pozadí dalajlámova příběhu zvolna vyrůstá před našima očima představa historických událostí - tak, jak své okolí a to, co se kolem děje, vnímá sám dalajláma, nejprve jako malý chlapec, potom teenager a nakonec jako dospělý muž. Kamínky do mozaiky proto přibývají pozvolna. Hlavně díky této postupné gradaci nechybí filmu napětí a je velice snadné a jakoby samozřejmé vcítit se do hlavního hrdiny. Film navíc klade spoustu otázek, aniž by na ně explicitně podával odpovědi - nechává divákovi prostor k zamyšlení, a to se cení. V tom by měl Martin Scorsese dávat lekce mnohým hollywoodským kolegům. (02.02.2007)