Štěstí

"JOY, NEBOJ SA. JA SA NESMEJEM TEBE. SMEJEM SA S TEBOU!" - "ALE JA SA NESMEJEM..."____Spoilery. Možno sa to zdá ako zvláštne porovnanie, ale napadlo mi, že podobný film by možno urobil Michael Haneke, keby sa rozhodol nakrútiť komédiu. Avšak tam, kde Hanekeho filmy vyvolávajú takmer výlučne depresiu a zmar, Solondz tieto javy zahaľuje do nadsázky, čierneho humoru a vtipu.____ŠŤASTIE je filmom, ktorý by sa dal označiť ako sociálna kritika, alebo ešte lepšie: satira, možno až fraška. Už prvá scéna, zobrazujúca Joy a jej priateľa v reštaurácii, ktorá akoby vypadla z absurdného divadla, predznamenáva celý tón filmu. Postupne sa nám predstavuje panoptikum bizarných postáv, ktoré svojimi charaktermi a činmi nastavujú zrkadlo navonok bezstarostnému a „normálnemu“ životu usporiadanej strednej triedy. Solondz film delí na viacero dejových línii. V každej sa zameriava na iného protagonistu, resp. protagonistov a ich príbeh. Film je dôkladne štruktúrovaný, predstavenie charakterov je dostatočne vyprofilované a aj vďaka tomu všetky tieto línie držia pohromade a vytvárajú jeden kompaktný celok. Spomínal som, že ŠŤASTIE je satira, pre niekoho možno miestami až prekvapivo cynická a absurdná. Takmer žiadnej z postáv nemožno „fandiť“ či si ju obľúbiť. Každý je niečím doslova úchylný. Pedofilný psychiater. Jeho manželka, ktorá má všetkého dosť a ktorá utešuje svoju sestru slovami, že si „vždy myslela, že to nikam aj tak nedotiahne.“ Úspešná spisovateľka-poetka, ktorá si spätne želá aby bola v detstve znásilňovaná. Jej sused, ktorý sa ukája náhodnými telefonátmi cudzím ženám a do ktorého je zamilovaná jeho susedka, trpiaca komplexmi zo svojho vzhľadu a ktorá zavraždila vrátnika a teraz skrýva jeho rozporcované telo v chladničke. Možno jediná z postáv, ktorá sa k divákovi trochu približuje je smoliarka Joy, na ktorú sa sype jedna pohroma za druhou a ktorá sa akoby snaží zapadnúť do sveta, ktorý ju obklopuje, ale vždy sa vyskytne nejaký prvok, ktorý jej to prekazí._____Divácky odstup od protagonistov je však len ďalšia režisérova rafinovaná pasca. Áno, všetkým hrdinom sa smejeme a možno si myslíme, že sme takpovediac lepší a iní. To je však samozrejme úplne mylná domnienka. Myslím si preto, že film nefunguje len ako zrkadlo výlučne americkej spoločnosti, ale akejkoľvek konzumnej society. Celý ten smiech je teda do istej miery mrazivý a dalo by sa povedať, že gogoľovský – sami sebe sa smejeme. Niektoré scény sú vyslovenou paródiou na podobné schémy zo všetkých pozitívnych amerických filmov – napr. rozhovory pedofilného otca so svojim synom ohľadom pohlavných orgánov a masturbácie, za doprovodu idylickej hudby. Inokedy nastupuje vyslovene cynický škľab – keď pedofil mieri autom k malému chlapcovi, ktorý ostal sám doma, odbočí do tmavej ulice a kamera sa zastaví na výstražnej značke Pozor, deti! Mnoho ďalší scén je nakrútených v podobnom duchu: z hereckej akcie, hudby a spôsobu nakrútenia je jasné, že ide o humor a to o humor, ktorý funguje. Napriek tomu zo zobrazovaných udalostí mrazí a Solondz tým iba podčiarkuje absolútnu vnútornú prázdnotu a egoizmus hlavných hrdinov._____Vo svojej podstate je pre mňa film radikálnym, nihilistickým podobenstvom nielen o spoločnosti, ale o samotnom človeku ako takom. Skvelému dojmu napomáhajú bezchybní herci, sústredená réžia a skvelá práca s hudbou a gradáciou jednotlivých línii. Rozhodne stojí za pozornosť! (19.12.2014) (méně) (více)