Střílejte na pianistu

Můj obecný problém s francouzskou novou vlnou je, že ve snaze o realističnost postav je zbavovala osobnostní atraktivity. Pianista, kterého hraje Aznavour, má ve mně jako v divákovi vzbuzovat zájem o jeho osud, jenže po celou dobu filmu neudělá nic, čím by si ho zasloužil. Potácí se dějem jako bezkrevný panák beze špetky smyslu pro humor a já někoho takového prostě nedokážu mít rád. 40% (22.01.2007)

Moja streľba na pianistu je stručná. Truffautove filmy ponúkajú, na rozdiel od tých Godardových, odromantizovanejší pohľad na novolnovú tvorbu, prezentujú jej charakter vo viac zemitej a na metaforickej streleckej muške lepšie udržateľnej polohe. ............... Godardovo dielo (Na konci s dychom) oproti Truffautovmu (Strieľajte na pianistu) transformuje anarchistický testosterón (s dôležitou autorskou esenciou) vylučovaný novou vlnou bez výraznejších strát do obsahu filmu predstavujúceho, v "šatoch" odkazujúcich na B-čkové gangsterky a noirové filmy, snahu mladých dosiahnuť ideu slobody (ktorá je stále v praxi nedosiahnuteľnou), pričom nedramatické voľnomyšlienkárstvo jeho formy korešponduje s mysľami hlavných postáv filmu a nevytvára žiadne problémy v plynutí, tempe a konzistentnosti filmu a tým pádom sa z neho stáva nestarnúce dielo. ................. Trouffautov autorský film s nádychom revizionizmu, takisto preberajúci črty B-čkovej gangsterky a filmu noir, je samozrejme ďalším manifestom novovlnových ideí, avšak prezentuje aj mínusové stránky zapríčinené improvizáciou, voľnou formou nerešpektujúcou pravidlá, vytváraním vlastného filmového časporiestoru, ktorý má korešpondovať až s rozprávkovosťou a vymýšľaním filmu za pochodu. V Snímke je ľahké zacítiť prílišnú asymetrickosť tempa, dostávajúceho sa prostredníctvom slobody formy k strnulosti a nevyrovnanosti, čím sa dielo stáva menej celistvým, neplynulým a miestami začne dezorientačne nudiť a je celkovo menej trvácnym zásahom. Truffaut nakrútil film, pri ktorom chel mať radosť z každého jedného záberu a vznikla naďalej hodnotná, ale zbytočne roztireštená variácia noiru. ............... Osobne viac preferujem Truffautov debut Nikto ma nemá rád, kde sa jeho dokumentárny prístup šikovnejšie drží témy a ponúka silný príbeh s autobiografickými prvkami v oveľa menej rušenej plynulosti, než v tomto viac, a niekedy až na škodu, experimentujúcim dielom. Môj zásobník je v tejto chvíli už vyprázdnený. (05.04.2014)

Kedysi dávno bol Strieľajte na pianistu prvý Truffautov film, ktorý som videl. Objektívne ho už dnes ťažko môžem hodnotiť, nevedel som, kto je Truffaut, čo je to nová vlna a ako tieto filmy čítať. Na druhú stranu som ho mohol vnímať ako normálny divák, čiže ako väčšina televíznych, ale aj klubových divákov. Ako taký som ho bral ako pomerne zábavný a nenudiaci. Viac k veci až po druhom pozretí. Po druhom vzhliadnutí bohužiaľ nemôžem nič viac k veci povedať, pretože na RTVS bola odvysielaná verzia, kde bola asi každá štvrtá veta preložená do slovenčiny. Asi pri písaní titulkov niekto strieľal po prekladateľovi. (04.08.2012)

Jediné, čo chýbalo tomto filmu, je farba. Pretože najkrajšie francúzske devy šesťdesiatych rokov neradno pozorovať v čiernobielom prevedení. Už tam chýbala len Brigitte Bardot. Inak sme videli klasický noir film s detektívnou zápletkou a hrdinom, na ktorého ženské idú. Zaujímavé a s atmosférou. Staré dobré umenie. (07.06.2021)

Truffaut si svojou druhotinou vydobyl po Jean-Luc Godardovi imidž ďalšieho zásadného avantgardistu nouvelle vague. Miesto predestinácie je však Tirez sur le pianiste viac streľbou naslepo bez jasného konceptu. Mimovoľná žánrová neukotvenosť a razantné premety medzi jednotlivými štýlmi udávajú takt dejovej dynamiky a rozbíjajú film na náhodne poprehadzované fragmenty postnoirového neromantického snenia v uličkách mesta. Siahodlhé nezmyselné dialógy, románik, zbesilé naháňačky i psychologická rovina sú prítomné rovnakou mierou s kolísavou kvalitatívnou tendenciou. Zámer spočíva v nejednoznačnosti filmu ako takého, čím je, kam patrí. Godardov debut mal na pohľad ucelenejšiu štruktúru a tým bol cieľavedomejší a formálne zaujímavejší. Truffautova neurčitá odťažitosť miesená s cinefíliou na druhú stranu pôsobí dojmom diváckejšej a zábavnejšej alternatívy. Napriek tomu jeho rozháranosť pri podobnej dĺžke na mňa nedolieha tak uchvacujúco a dychberúco. Ale o to takmer určite Truffautovi ani nešlo. 80% (05.10.2014)