Reklama

Reklama

Střílejte na pianistu

  • Francie Tirez sur le pianiste (více)
Trailer

Obsahy(1)

Psychologicko-poetické drama o nesmělém pianistovi, jeho milostných tragédiích a fatálních kontaktech s podsvětím, vychází z tzv. černé série (autorem předlohy byl David Goodis), ale jsou tu roztroušeny i prvky komedie a hudebního filmu. (NFA)

Videa (1)

Trailer

Recenze (82)

Oskar 

všechny recenze uživatele

Můj obecný problém s francouzskou novou vlnou je, že ve snaze o realističnost postav je zbavovala osobnostní atraktivity. Pianista, kterého hraje Aznavour, má ve mně jako v divákovi vzbuzovat zájem o jeho osud, jenže po celou dobu filmu neudělá nic, čím by si ho zasloužil. Potácí se dějem jako bezkrevný panák beze špetky smyslu pro humor a já někoho takového prostě nedokážu mít rád. 40% ()

sud 

všechny recenze uživatele

Krimithriller, psychologické drama, romance, černá komedie - to vše dohromady zahrnuje film "Střílejte na pianistu". Jeden žánr přechází do druhého a působí to kupodivu přirozeně, byť chvílemi překombinovaně. Nedlouhé vyprávění o obyčejném chlápkovi s nejasnou minulostí, který musí (ač nerad) čelit zločinu. Charles Aznavour jej zahrál civilně a bez přílišných gest. Pan režisér věděl, že není nijak velkým hercem a proto mu vybral roli přesně jemu pasující. V menší roli se objevila mladičká, ovšem již tehdy velice přitažlivá Michéle Mercierová. "Střílejte na pianistu" jistě nepatří mezi vrcholná Truffautovská díla. Ovšem zde si budoval formu na své pozdější majstštyky (namátkou "Siréna od Mississippi"), v nichž rozvinul a dovedl do dokonalosti to, co zde pouze naznačil či započal. Dvojice gangsterů, kteří jsou úsměvní, hláškují, ale jde z nich i strach, bezpochyby inspirovala Quentina Tarantina při psaní svých "Gaunerů" (podobnost "vtipných rozhovorů o ničem" je s Tarantinem obzvlášť čitelná). 65%. ()

Reklama

Lavran 

všechny recenze uživatele

Chrabrý pokus o encyklopedii stylů, který doplatil na vlastní ambice a sebestřednost. Je roztříštěný, s razantními propady a vrcholy, v jádru chladný jako stará panna. Několikrát jsem se od srdce zasmál, párkrát napjatě ustrnul, mnohdy tiše a obdivně užasl, ale po skončení jsem se stejně neubránil přemýšlení nad tím, co jsem to (u všech ďasů) právě sledoval. Značně rozpačité přešlapování v multižánrovém spektru? Asi jo. ()

kaylin 

všechny recenze uživatele

François Truffaut byl velký filmař a já mám rád filmy noir a kriminální filmy, ale tohle provedení mi prostě nějak moc nesedlo. Jsou zde dobré momenty, které se mi líbily po formální stránce, ale celkový příběh mě prostě nebavil. Sem tam na vás mrkne to, jak byl Truffaut vynalézavý a novátorský, ale to neznamená, že by ohromil. ()

ancientone 

všechny recenze uživatele

Moja streľba na pianistu je stručná. Truffautove filmy ponúkajú, na rozdiel od tých Godardových, odromantizovanejší pohľad na novolnovú tvorbu, prezentujú jej charakter vo viac zemitej a na metaforickej streleckej muške lepšie udržateľnej polohe. ............... Godardovo dielo (Na konci s dychom) oproti Truffautovmu (Strieľajte na pianistu) transformuje anarchistický testosterón (s dôležitou autorskou esenciou) vylučovaný novou vlnou bez výraznejších strát do obsahu filmu predstavujúceho, v "šatoch" odkazujúcich na B-čkové gangsterky a noirové filmy, snahu mladých dosiahnuť ideu slobody (ktorá je stále v praxi nedosiahnuteľnou), pričom nedramatické voľnomyšlienkárstvo jeho formy korešponduje s mysľami hlavných postáv filmu a nevytvára žiadne problémy v plynutí, tempe a konzistentnosti filmu a tým pádom sa z neho stáva nestarnúce dielo. ................. Trouffautov autorský film s nádychom revizionizmu, takisto preberajúci črty B-čkovej gangsterky a filmu noir, je samozrejme ďalším manifestom novovlnových ideí, avšak prezentuje aj mínusové stránky zapríčinené improvizáciou, voľnou formou nerešpektujúcou pravidlá, vytváraním vlastného filmového časporiestoru, ktorý má korešpondovať až s rozprávkovosťou a vymýšľaním filmu za pochodu. V Snímke je ľahké zacítiť prílišnú asymetrickosť tempa, dostávajúceho sa prostredníctvom slobody formy k strnulosti a nevyrovnanosti, čím sa dielo stáva menej celistvým, neplynulým a miestami začne dezorientačne nudiť a je celkovo menej trvácnym zásahom. Truffaut nakrútil film, pri ktorom chel mať radosť z každého jedného záberu a vznikla naďalej hodnotná, ale zbytočne roztireštená variácia noiru. ............... Osobne viac preferujem Truffautov debut Nikto ma nemá rád, kde sa jeho dokumentárny prístup šikovnejšie drží témy a ponúka silný príbeh s autobiografickými prvkami v oveľa menej rušenej plynulosti, než v tomto viac, a niekedy až na škodu, experimentujúcim dielom. Môj zásobník je v tejto chvíli už vyprázdnený. ()

Galerie (45)

Zajímavosti (31)

  • Základný atribút snímky je svetlo. Goodisova kniha začína vetou: „There were no street lamps, no lights at all.“ Truffaut preto odieva celý úvod do tmy. Iba občas vidieť časti tela muža na úteku, ktorého osvetľujú svetlá prenasledujúceho auta. Muž sa zraní, niekto mu pomôže, tí dvaja sa dajú do reči, no ich tváre nevidieť. Stratia sa v tme, avšak ich konverzácia pokračuje ďalej. Týmto nejasným spôsobom, ktorý obracia konvenčné začiatky filmov naruby, nastavuje režisér poetiku celému dielu – jeho obraz bude rovnako neuchopiteľný ako je neuchopiteľný život hlavného hrdinu s dvojakou identitou. (Biopler)
  • Film u divákov neuspel. Prvé pochybnosti priniesli už vlažné prijatia obecenstva vo francúzskych letoviskách počas letných mesiacov. Film si odkrútil oficiálnu premiéru 25. novembra 1960 v Paríži, no slabá návštevnosť primäla producentov stiahnuť snímku z obehu už v januári 1961. Príbeh o neúspechu sa sám stal neúspechom. (Biopler)
  • Charakteristický prvok francúzskej novej vlny bol aj nenútený humor. V snímke jedna z postáv vyriekne: "Ak nehovorím pravdu, tak nech moja matka zomrie." Vzápätí nasleduje strih na starú ženu, ktorá padá k zemi. (Biopler)

Reklama

Reklama