Howlův kráčející hrad

Jeden z kolegov sa pýta, kam ten Miyazaki na tie nápady chodí. Dobrá otázka. Bolek Polívka na ňu svojho času za seba odpovedal, že on na ne nechodí, ono to chodí naňho. Nech už pán režisér z knižnej predlohy prevzal čokoľvek, veľa toho zaiste nebolo, keďže výsledkom je to, čomu sa hovorí "typický Miyazaki". Kamže to teda ten starý pán chodí? Kde inde než do tradičných čínskych a japonských záhrad (spomeňte si, aj filmový Howl-Hauru má "svoju záhradu"), ktoré excelentne demonštrujú východnú koncepciu poézie - na Západe je poetická vonkajšia podoba vecí, na Východe ich vnútorný, "duchovný" rozmer. V týchto záhradách nič nie je tým, čím sa zdá byť, keďže cieľom bolo vytvoriť ekvivalent prírody, krajiny či univerza. Stromy sú zakliate do bonsají, horské chrbty do balvanov. Les nadobúda podobu skalného labyrintu zloženého z pozliepaných pórovitých monolitov. Dažďová kvapka je reprezentovaná v podobe sústredných kružníc vyrytých do jemného štrku, riečny tok v sústave navzájom sa prekrývajúcich plochých kameňov. Výhľady do záhrady majú podobu otvorov v tvare mesačného kotúča či roztvoreného vejára, čím vzniká "vypožičaný obraz". Do bambusového húštia sa pozerá skrz kamenné či drevené mreže s naturalistickým alebo symbolickým ornamentálnym rastrom umožňujúcim subjektívnu interpretáciu videného. Latentná podoba videná v kuse kameňa stačí, aby bol kameň posadený na podstavec s rovnakou vážnosťou, s akou sa v Európe na podstavec kladú sochy. Poloabstraktná textúra v travertíne stačí, aby bol daný kameň vložený do honosného rámu a zavesený na stenu pavilónu. Skala nachádzajúca sa v inej, dutej skale. To všetko sú subtílne imaginatívne a fantazijné momenty cudzie európskej senzibilite až do doby vzniku surrealizmu. Interpretácia Miyazakiho tvorby prostredníctvom signifikantného elementu východoázijskej kultúrnej tradície? Ale prečo nie? (31.08.2008)

To, čeho si na tomhle filmu cením, je jeho NEPŘEDVÍDATELNOST. Miyazaki úplně nabourává ten zažitý stereotyp při vyprávění pohádek, či fantasy příběhů – nemáte šanci odhadnout, co se stane v příštích minutách, jste pořád překvapováni, rozdíly mezi zápornými a kladnými postavami se tu stírají (ta, která je zezačátku stělesněním zla, se může stát dobrou kamarádkou) a to vše se děje, aniž by logika kulhala na obě nohy. Navíc Miyazaki je jako malé dítě, obdaření bujnou fantazií, které před sebou hrne jeden obskurní nápad za druhým. Snoubí se tu klasický pohádkový svět s industriálním věkem páry, klasický svět magie s šílenými válečnými mechanismy. Divákovy smysly jsou tak zahlceny, že výsledný dojem někdy balancuje na hranici přeplácanosti (což je moje jediná výtka). (16.02.2012)

Vždy, keď začnem mať dojem, že filmová fantasy zdochla s Návratom kráľa a odvtedy sebou len zúfalo plieska na plytčine, príde niekto ako Hayao Miyazaki a napáli do mňa pecku o rozmeroch Zámku v oblakoch. Kompaktnú epickú silu Mononoke síce príbehovo roztrieštený Zámok nedosahuje, ale Cestu do Fantázie posiela do zabudnutia jedinečnou steampunkovou atmosférou a drvivou kadenciou nápadov a zvratov. Len škoda, že je stopáž trochu únavná a ku koncu príbeh nedáva celkom zmysel (resp. vyžaduje mnohonásobné pozretie, aby človek prenikol do symboliky príbehu, čo je samozrejme čisto subjektívna výhrada a niekto to môže označiť za hlavné pozitívum filmu). Napriek akýmkoľvek výhradám veľká paráda. Keď sa človek príliš nechá unášať hollywoodskou tsunami, ľahko zabudne, že niekde inde ešte žijú tvorcovia, ktorí odvážne natáčajú filmy nepodliehajúce akémukoľvek trendu a oplývajúce bujnou fantáziou a obrazotvornosťou. (03.07.2009)

První minuty Zámku v oblacích by se daly popsat jako nádhera. Procházka nad střechami města, zloduchové vylézající ze stínů, tlustá škaredá čarodějnice a zámek v dálce procházející se po mlhou... Co by dál? Magie a kouzla pohádky se změnila v trochu zvláštní snahou o drama/romanci kouzelníka a jeho problémů s duší. Trochu nečitelné a zbytečné, což kazí dojem na fascinující pohádkovosti většiny příběhu a postav. Dům s dveřmi do 4 rozdílných míst, strašák poskakující okolo své zachránkyně, všude samá barvička a kouzelná hudba. Je velká škoda, že Miyazaki neudržel druhou půlku filmu v podobně krásném a jednoduchém duchu jakou měla půlka první. (31.12.2008)

Na vlnách bezbrehej imaginácie (a nezrovnateľných orchestrálok Joa Hisaišiho) sa plaví ďalší z nádherných príbehov, ktoré nám darovalo štúdio Ghibli a neuveriteľný Hajao Mijazaki. Áno, je to, ako povedal Matty, tak trochu ohliadnutie sa za dosavadnou tvorbou velikána, ale to nevadí, práve naopak. Vďaka tomu môžeme vidieť mnoho originálnych prvkov, s ktorými sme sa uňho už stretli v úplne novom svetle - napríklad už len spojenie čarodejníkov (napr. Cesta do fantázie) a vojny (Naušika). Dlhšia stopáž je výzva, ale dáva priestor na mnohotematickosť, prehršel motívov a uhlov pohľadu, na ktoré sme u Mijazakiho zvyknutí, nech už je to vojna, s ktorou sa spája nielen otvorený boj, ale aj propaganda či vnútorné mocenské vplyvy, alebo rozprávkové prekliatie v niekoľkých podobách. A za tým všetkým, obaleným nečiernobielymi postavami a vyznením, sa skrýva príbeh o láske (klasika) a... starobe. A to najlepší, aký som kedy videl. Už po x-tý krát skladám poklonu. Miestami to bolo síce (čo sa absolútneho hodnotenia týka) trochu o fúz, ale tá jednoduchosť, s akou nás Hajao vťahuje do svojich dokonale budovaných fikčných svetov úplne bez akéhokoľvek vysvetľovania a úvodu do deja je úžasné, a záver je pre mňa ako filmového diváka jednoducho slasť. 90% (17.04.2014)