Howlův kráčející hrad

Také pocity. Stojím na brehu, voda jemnými vlnkami obmýva kamienky, dookola kľud súmraku. Neskutočne rýchlo letiace oblaky nad hlavou v horách. Namáhavá cesta k hradu, kde miesto múdreho panovníka jačí partia pubertiakov, popíjajúcich prvé krabicové vínčiská, psy obsierajú úzke cestičky a ich páni sa povznesene nadnášajú v nových trekingových úboroch. Nejaká iskrička tu snáď tlie. Veď on sem vyšiel opustiť na chvíľu svet Umeliny - pásovo vyrábaných produktov - áut, lietadiel, lodí, tak vzdialený predmetom s dušou. Nemusia byť hladké ani pekné, ale je z nich niečo cítiť (na povalách starých domov napr., kedy ručné remeslo malo navrch). Animistické vnímanie živej i neživej prírody. Synchronicita zažitého a na plátne videného. A spústa podnetov. Toto mi sprostredkúva Miyazaki filmami s príbehmi o tom, že v ľuďoch často drieme démon, ktorý môže úplne ovládnuť dušu, pokiaľ neprekoná úzko egoistické vnímanie vlastného sveta. Privodenie všetkých myšlienok je hravé, spontánne detské a dokonale farebne zladené. Oživuje časy, kedy sa chodilo s kamarátmi na výpravy ulicami, predstavujúc si pritom divočinu, liezlo do cudzích záhrad a v noci na cintoríny do hrobiek. (23.07.2008)

Na vlnách bezbrehej imaginácie (a nezrovnateľných orchestrálok Joa Hisaišiho) sa plaví ďalší z nádherných príbehov, ktoré nám darovalo štúdio Ghibli a neuveriteľný Hajao Mijazaki. Áno, je to, ako povedal Matty, tak trochu ohliadnutie sa za dosavadnou tvorbou velikána, ale to nevadí, práve naopak. Vďaka tomu môžeme vidieť mnoho originálnych prvkov, s ktorými sme sa uňho už stretli v úplne novom svetle - napríklad už len spojenie čarodejníkov (napr. Cesta do fantázie) a vojny (Naušika). Dlhšia stopáž je výzva, ale dáva priestor na mnohotematickosť, prehršel motívov a uhlov pohľadu, na ktoré sme u Mijazakiho zvyknutí, nech už je to vojna, s ktorou sa spája nielen otvorený boj, ale aj propaganda či vnútorné mocenské vplyvy, alebo rozprávkové prekliatie v niekoľkých podobách. A za tým všetkým, obaleným nečiernobielymi postavami a vyznením, sa skrýva príbeh o láske (klasika) a... starobe. A to najlepší, aký som kedy videl. Už po x-tý krát skladám poklonu. Miestami to bolo síce (čo sa absolútneho hodnotenia týka) trochu o fúz, ale tá jednoduchosť, s akou nás Hajao vťahuje do svojich dokonale budovaných fikčných svetov úplne bez akéhokoľvek vysvetľovania a úvodu do deja je úžasné, a záver je pre mňa ako filmového diváka jednoducho slasť. 90% (17.04.2014)

Jeden z kolegov sa pýta, kam ten Miyazaki na tie nápady chodí. Dobrá otázka. Bolek Polívka na ňu svojho času za seba odpovedal, že on na ne nechodí, ono to chodí naňho. Nech už pán režisér z knižnej predlohy prevzal čokoľvek, veľa toho zaiste nebolo, keďže výsledkom je to, čomu sa hovorí "typický Miyazaki". Kamže to teda ten starý pán chodí? Kde inde než do tradičných čínskych a japonských záhrad (spomeňte si, aj filmový Howl-Hauru má "svoju záhradu"), ktoré excelentne demonštrujú východnú koncepciu poézie - na Západe je poetická vonkajšia podoba vecí, na Východe ich vnútorný, "duchovný" rozmer. V týchto záhradách nič nie je tým, čím sa zdá byť, keďže cieľom bolo vytvoriť ekvivalent prírody, krajiny či univerza. Stromy sú zakliate do bonsají, horské chrbty do balvanov. Les nadobúda podobu skalného labyrintu zloženého z pozliepaných pórovitých monolitov. Dažďová kvapka je reprezentovaná v podobe sústredných kružníc vyrytých do jemného štrku, riečny tok v sústave navzájom sa prekrývajúcich plochých kameňov. Výhľady do záhrady majú podobu otvorov v tvare mesačného kotúča či roztvoreného vejára, čím vzniká "vypožičaný obraz". Do bambusového húštia sa pozerá skrz kamenné či drevené mreže s naturalistickým alebo symbolickým ornamentálnym rastrom umožňujúcim subjektívnu interpretáciu videného. Latentná podoba videná v kuse kameňa stačí, aby bol kameň posadený na podstavec s rovnakou vážnosťou, s akou sa v Európe na podstavec kladú sochy. Poloabstraktná textúra v travertíne stačí, aby bol daný kameň vložený do honosného rámu a zavesený na stenu pavilónu. Skala nachádzajúca sa v inej, dutej skale. To všetko sú subtílne imaginatívne a fantazijné momenty cudzie európskej senzibilite až do doby vzniku surrealizmu. Interpretácia Miyazakiho tvorby prostredníctvom signifikantného elementu východoázijskej kultúrnej tradície? Ale prečo nie? (31.08.2008)

Pokrok, jakým si prošla kresba studia Ghibli, je rozhodně fascinující. Stále větší důraz na vykreslení detailů ornamentace kdejaké vázy v záběru nebo stále reálnější nápodoba lomu světla ale možná trochu ubírají na tak přiléhavé lehkosti a přívětivosti většiny Mijazakiho snímků. ___ Miluju mimoběžnou logiku pohádek, v rámci které je sled dějů divákovi předkládán se skálopevným sebevědomím - nehledě na místní neaplikovatelnost na struktury našeho každodenního světa. ___ Zámek v oblacích má u mě jedinou nevýhodu: vidím ho jako pátý Mijazakiho snímek a začínám se jejich vzájemnou podobností asi trochu přejídat a o to víc jsem citlivý na pravidelné (byť sporadické) dávky kýče. (07.02.2015)

Krásný magický příběh plný čarodějů, kouzelniků a všeho možného. Howlův hrad je hotová směsice všeho, co je na světě krásné. Hlavní hrdinka sice nedosahuje sympatii princezny Mono, i samotný Howl zaostává za Ashitakou, ale tam kde to oba dva nezvládají, je krásně doplní skvělé vedlejší postavy. Konec filmu je naprosto famózní a vůbec jsem se v něm neztratil. Japonci zase byli o krok dál. (20.05.2008)