Dotek zla

Orson Welles byl v roce 1958 buďto fakt velký herec, anebo hnusný tlustý prase. Každopádně tady vypadá jako to druhé a film s ním padá. On měl ztělesňovat zlo, ale jeho postava na obrazovce vyvolává spíš dávící reflex. Taky se mi vůbec nelíbila kamera, některé záběry přes rameno jedné postav zkreslující perspektivu druhé postavy. Ani v dabingu ČT 1995 to nedostalo lepší jiskru. (10.02.2018)

„Come on, read my future for me.“ - „You haven't got any. Your future is all used up..“ Přelety jeřába kamerového, low angle záběry vskutku zemitého charakteru, expresionistické prvky, nepřirozené stíny plížící se po zdech a stropech a do toho Manciniho čitelný rukopis v hudební stopě. Forma je tak velkolepá, že by se možná vlezla do Orsonova laloku, ale co s tím obsahem, který vykazuje přirozenost Hestonova opálení? Zapomenout na něj, tu technickou brilanci už cítila Quinlanova chromá noha.. (20.11.2023)

Po vsetkych strankach pohlcujuce. Perfektne premyslene prostredie, kde uz len fakt, ze sa pribeh odohrava na americko-mexickej hranici, dava filmu zvlastne napatie. FIlm je vlastne takym subojom dvoch zastupcov zakonu. Mexican a american. Dianie a postavy sa presuvaju z jednej strany hranice na druhu, chvilu je v pravomoci american, chvilu Mexikanec. Kazdy sa v tomto pohranicnom konflikte snazi vyuzit vsetky dostupne moznosti, aby uspech prevazil na svoju stranu. Postavy niesu vsak vobec ciernobiele ako vizual, kazdy pouziva inu inu cestu a uz vobec sa nedaju jednoznacne stanovit/odsudit postavy ako kladne a zaporne. A vobec, spravodlivost ma v tomto filme len veli povrchnu hodnotu. Samozrejme kapitolov samou o sebe je brilantny vizual, ktory podobne ako ostatne prvky, tento film vlastne vytvara. Praca kamery, obrazova kompozicia a hra svetla a tienov je vskutku uchvacujuca. No najviac mi vhlave utkvela postava detektiva Hanka Quinlana (Welles), ktory si svojim zjavom, vykonom a hlbkou svojho charakteru ukradol takmer cely film pre seba. (9/10) (05.07.2008)

Viem sa ukážkovo nudiť aj pri majstrovských dielach. Orson Welles ( bytostne k nepoznaniu ) natočil vraj klasický, viac ako dobrý film-noir. Kto to tvrdí, nezávidím. Tento žáner bol stále mojou slabou stránkou, niečim čo ma vo svojej podstate nikdy veľmi nezaujalo, niečim čo som zrejme nikdy nepochopil. Nuda na krájanie, a nuda na krájanie. (05.09.2016)

Dôvodom, prečo sa haustóriá zla filmu nedotýkajú, ale priamo hĺbkovo penetrujú do jeho útrob, nie je len vypĺňanie klasických žánrových parametrov v takých dávkach, až im praskajú žalúdky. Výraznú úlohu v tejto veci zohráva choreografia kamery. Užíva si zlovestné pohľady, netradičné uhly a najvyššie méty skonáva pri žeriavových jazdách nad vyprahnutou krajinou alebo mestským chaosom, čo vytvára veľmi sugestívny dojem zlovestného, cynického tanca na hroboch ľudských hodnôt hodnôt. .... Virtuozita práce s kamerou v Dotyku zla môže hravo sekundovať kamere v Hitchcockovom Vertigu a svojou naliehavosťou, hrotiacou dianie na plátne do extrému, sa hravo vyrovná aj Frankenheimerovej snímke The Seconds, natočenej o 8 rokov neskôr. Dotyk zla je tiež možné označiť za jedného (spolu napr. s Hitchcockovým Rope) z predkov Noého opusu Enter the void, keďže postupy v ňom použité a dotiahnuté do konečného štádia technickej bravúrnosti, majú korene, bezprostredne sa snúbiace so zlom, práve tu, vo Wellesovom filme. (28.04.2014)