Bohuslav (Slavo) Drozd bol rodený Vrútočan. Detstvo prežil v Turci a počas dospievania žil na Liptove. V Liptovskom Mikuláši vyštudoval obchodnú akadémiu, ktorú ukončil v roku 1950. Ako ochotník bol v roku 1952 na festivale v Ostrave s ochotníckou skupinou Vpred. Po odohratí predstavenia "Ľudia z našej ulice" ho oslovila vtedajšia dramaturgička Slovenského národného divadla Kveta Ilavská s ponukou na herecké skúšky. Rok na to začal štúdium na Štátnom konzervatóriu.
Od roku 1953 bol tri roky členom Pomocného súboru SND. V roku 1954 ukončil štúdium herectva a nastúpil na povinnú vojenskú službu. Po jej ukončení nastúpil do Armádneho divadla v Martine (dnešné SKD). V Martine pôsobil do roku 1962 a počas týchto rokov stvárnil mnoho divadelných postáv ako napríklad Unšpígel ("Balada o Unšpíglovi"), Jánošík ("Jánošík"), Gróf Almaviva ("Figarova svadba") či Henry Higgins ("Pygmalion"). V roku 1962 prešiel na Novú scénu v Bratislave, kde predtým niekoľkokrát hosťoval. Na Novej scéne pôsobil po zvyšok jeho aktívnej divadelnej kariéry, ktorú ukončil v roku 1991. Počas týchto rokov bol obsadený vo veľkej plejáde hier medzi, ktoré patrili "Klebetnice" (Bepp), "Žena priveľmi počestná" (Róbert), "Drotári" (Zalewský), "Mnoho kriku pre nič" (Benedick), "Meteor" (Joachen), "Mizantrop" (Klitander), "Človek pre všetky časy" (Thomas Crammer) či "Dáma z práčovne", kde stvárnil postavu Saint-Marsana, ktorá bola na divadelných doskách jeho posledná.
Vo filme sa Slavo objavil po prvýkrát ako 22-ročný a bola to veselohra Paľa Bielika V piatok, trinásteho... (1953). Nasledovalo niekoľko menších filmových postáv, predovšetkým vo filmoch s vojenskou tematikou. V roku 1970 prišla postava rotného Lasíka vo filme Medená veža a túto postavu stvárnil aj v jej voľnom pokračovaní, a síce vo filme Orlie pierko (1971). O dva roky neskôr mu ponúkol režisér Andrej Lettrich výraznejšiu postavu Mišíka v kriminálnom filme Prípad krásnej nerestnice. Neskôr v 70-tych a 80-rokoch stvárnil mnoho filmových a aj seriálových postáv. A postavou zo seriálu Ako divé husi (2000) sa rozlúčil s kamerou. Okrem filmu a divadla bol aktívny aj v rozhlase a nahovoril veľa rozhlasových hier.
Bol ženatý, jeho manželka Oľga bola baletkou a mali spolu tri deti. S manželkou spolu žili v Bratislave v byte, kde napokon prežil aj svoje posledné chvíle, ktoré sprevádzala ťažká choroba.
Radovan "TeddyBearik" Košťan