HellsAngel

Aj napriek nespochybniteľnému viktoriánskemu čaru originálnej predlohy sira Arthura Conanna Doylea musím priznať, že moderné zasadenie Sherlockovi ozaj svedčí. Tvorcovské duo Gatiss a Moffat si požičali to najzaujímavejšie z osobnosti legendárneho detektíva a vytvorili z neho skutočný "ľudský stroj", ktorý je vďaka bezchybnej dedukcii schopný za krátky čas rozlúsknuť aj ten najzapeklitejší problém. Pilotný diel A STUDY IN PINK (5*) je fantastickým úvodom, ktorý nás na pozadí zaujímavého kriminálneho prípadu zoznamuje s hlavnými postavami, ich vzťahmi a zákonitosťami tohto z polovice fiktívneho sveta. Všetky tieto linky sú následne rozvíjané v pokračovaní s názvom THE BLIND BANKER (4*), samotná kriminálna zápletka ale už nie je rovnako atraktívna. Finále prvej série v THE GREAT GAME (5*) naopak zobrazuje všetky naväčšie klady nového alternatívneho spracovania tejto kultovej klasiky a Sherlockov mozog sa podrobuje skúške na celom rade napínavých problémov, ktorých riešenie poskytuje slastné uspokojenie aj pre samotného diváka. Druhá séria na to priamo nadväzuje dielom A SCANDAL IN BELGRAVIA (5*), v ktorom je Sherlock konfrontovaný so svojou femme fatale Irene Adlerovou. Ich vzájomné doťahovanie sa prináša do celého príbehu doteraz nepoznaný (citový?) rozmer, našťastie však nie na úkor toho, čo si diváci na Sherlockovom charaktere najviac obľúbili. THE HOUNDS OF BASKERVILLE (4*) je variáciou azda najznámejšieho Doyleovho románu a aj keď treba priznať, že príbeh v sebe ukrýva atraktívny námet aj pre dnešné storočie, záverečné rozuzlenie žiaľ nepôsobilo rovnakým sofistikovano-uspokojivým dojmom, ako pri predchádzajúcich prípadoch. Vyvrcholenie druhej série s podtitulom THE REICHENBACH FALL (5*) proti sebe postaví dvojicu nevšedných géniov, stojacich na opačných stranách zákona a všetky tie dejové zvraty, prepracované psychologické hry a tajomné hádanky je skutočne radosť sledovať. //Spoiler Alert!// Sekvencia záverečného stretu s Moriartym a následná Sherlockova smrť patrí k tomu najlepšiemu, čo tento seriál priniesol //Spoiler Alert!//. Tretia séria začína epizódou THE EMPTY HEARSE (4*), ktorej ústredným motívom je práve Sherlockov návrat na scénu a jeho interakcia s mierne pozmeneným svetom. Kriminálne vyšetrovanie je odsunuté až na druhú koľaj a výsledná kvalita dielu preto mierne trpí na absenciu najzaujímavejšej časti celého seriálu. Podobne na tom je aj THE SIGN OF THREE (4*), v ktorom sa autori opäť venujú primárne vzťahovej rovine. Tentokrát je ale rozprávanie ozvláštnené o sériu skutočne zaujímavých menších prípadov, ktoré by si však zaslúžili omnoho viac priestoru. Záverečný diel HIS LAST VOW (5*) je ale opäť raz Sherlockiádou toho najlepšieho razenia, pričom záporák Magnussen svojou chladnou charizmou omnoho viac pripomína knižného Moriartyho, než jeho skutočná (skvostne originálna) seriálová inkarnácia. Úvod do štvrtej série v príbehu THE SIX THATCHERS (4*) je až trestuhodne nedocenenou epizódkou - autori totiž nijako výrazne nezlyhali, v podstate iba nasledujú trend nastolený už v predchádzajúcich dieloch. V priamom rozpore s týmto prístupom je THE LYING DETECTIVE (5*) sviežou exhibíciou staro-nových rozprávacích postupov, napínavej zápletky a originálneho zločinca v podobe slizkého Culvertona Smitha. Veľkolepé zakončenie (nateraz) celého seriálu v časti THE FINAL PROBLEM (4*) skutočne ponúka istú formu spoločného menovateľa pre všetky dejové linky seriálu a dáva obľúbeným postavám dôstojné zakončenie ich spoločného dobrodrúžstva. Seriál Sherlockovho formátu však podľa môjho úsudku mohol skončiť rovnako pompézne aj bez toho, aby musel neustále prepisovať vlastnú históriu, čo je prvok, ktorý mnohých divákov z pochopiteľných dôvodov znechutí. Prípadné pokračovanie je ale nateraz v nedohľadne a tak sa musíme uspokojiť s tým, čo máme. Aj napriek drobným zakopnutiam však ide stále o jeden z najlepších kriminálnych seriálov súčasnosti, ktorý skvelým spôsobom oživil starnúcu ikonu a modernou variáciou legendárnych prípadov naštartoval novú vlnu záujmu o túto neskutočne atraktívnu postavu. I'M SHERLOCKED!!!

Počas sledovania Blinderov som si uvedomil jednu prekvapivú skutočnosť – v mnohých kľúčových aspektoch sa ponášajú na Krstného otca. V oboch prípadoch totiž nazeráme na zločinecké rodiny (Corleonovcov a Shelbyovcov) skreslenou optikou, ktorá nielenže ich kriminálne aktivity do značnej miery idealizuje, ale dokonca z nich robí „kladných“ hrdinov, súperiacich proti menej čestným gangsterom. Moju teóriu podporujú aj evidentné paralely medzi postavami – hlavou rodiny sú tí najschopnejší z bratov (Michael a Tommy), sestry spočiatku spôsobujú problémy, neskôr sa podvolia (Connie a Ada), najstarší bratia sú výbušní cholerici (Sonny a Arthur) a obe rodiny sa snažia stúpať po spoločenskom rebríčku a „očistiť“ tak majetok, ktorý nadobudli nekalými praktikami. Či už ide o náhodu alebo autorský zámer je irelevantné, moje postrehy totiž nie sú myslené ako výčitka, práve naopak. Prirovnanie Peaky Blinders k legendárnej mafiánskej ságe Maria Puzza a Francisa Forda Coppolu je tou najväčšou pochvalou, akej sa dielu v tomto žánri môže dostať. Príbeh žiletiek z Birminghamu avšak nie je iba akousi kópiou klasiky, ale vďaka úžasne vystihnutej dobovej atmosfére, skvostnému obrazovému remeslu a napínavému príbehu so spletitými zvratmi ako aj uveriteľnými vzťahmi sa mu darí stáť pevne na vlastných nohách. Nehovoriac o podmanivom soundtracku. Diváci prídu do kontaktu s tieňom prvej svetovej vojny (ktorú si mnoho postáv zažilo na vlastnej koži), rozmachom komunizmu, britskou politickou scénou, snobskou aristokraciou, talianskym organizovaným zločinom či nástupom fašizmu. Každá jedna séria je iná a ukazuje Shelbyovcov v úplne novom postavení, čo krásne zrkadlí potrebu ich predkov po kočovnom spôsobe života – akurát namiesto sťahovania sa z miesta na miesto sa oni hýbu smerom nahor z jednej spoločenskej vrstvy do druhej. Pri spätnom pohľade za skromnými začiatkami je priam neuveriteľné, kam až to rodina dotiahla. S výnimkou slabšej tretej série patrí celý seriál k tomu najlepšiemu, čo televízne stanice v súčasnej dobe produkujú. P.S.: Shelbyovci sú skvelí, ale Alfie Solomons je iný frajer.

Základ fenomenálneho úspechu seriálu Game of Thrones musíme hľadať vo fantasticky napísanej predlohe Georga R. R. Martina. Všetky superlatívy, ktoré bežný divák adresuje seriálu, totiž pramenia práve z majstrovstva knižnej fantasy ságy Pieseň ľadu a ohňa, ktorá vznikla z jednoduchej otázky „Aká bola Aragornova daňová politika po konci Pána prsteňov?“ Martin okolo tejto myšlienky vystaval úchvatný fantazijný svet (nielen) Siedmich kráľovstiev, ktorý avšak rozhodne nie je druhou Stredozemou. Namiesto epických súbojov dobra so zlom tu hrajú prvé husle politické intrigy, rodové šarvátky a osobné ambície. Dokonca ani mágia nie je vôbec bežným javom a nadprirodzených prvkov tu nájdeme skutočne minimum. To všetko podtrhuje naoko „reálnosť“ celého príbehu a v divákovi evokuje podobnosť so skutočnou históriou. Aspoň sa to tak spočiatku javí... (Seriál som videl až po prečítaní doteraz vydaných kníh). SÉRIE 1-4 sú skvelou adaptáciou predlohy, kde sa kladie dôraz na postavy, ich vývoj, vzájomné vzťahy a kvetnaté dialógy. Strety veľkých armád tu takmer neuvidíme, nakoľko tvorcovia ich veľmi elegantne preskakujú (podobne ako aj Martin vo svojich knihách), čo šetrí nielen rozpočet, ale taktiež aj priestor pre všetky vyššie popísané aspekty. Postupné odchyľovanie sa od knižného príbehu je nevyhnutné, nakoľko jednotlivé publikácie sú robustnými tisíc-stranovými zväzkami, na ktorých doslovnú adaptáciu seriálová produkcia jednoducho nemá miesto. Všetky zmeny sú ale vykonané v prospech televízneho diváka a niet im veľmi čo vytknúť. 5. SÉRIA ale na svojich predchodcov nestačí a v inak stále kvalitnom príbehu sa začínajú objavovať prvé hluché miesta. Ešte viac sa to prejaví v 6. SÉRII, ktorá už dejovo stihla predbehnúť udalosti z kníh, čo sa nakoniec ukázalo ako najväčšia smola pre tvorcovské duo Benioff a Weiss. Už si viac nemohli požičiavať celé scény a kopírovať zaujímavé repliky, museli našľapovať iba po jemne načrtnutom chodníčku základnej Martinovej vízie, ktorý sa s nimi ochotne podelil o koniec, nie však o cestu k nemu. A na výsledku je to sakra poznať. Jednotlivé sekvencie už nemajú niekdajší šmrnc a dejové oblúky niektorých postáv miestami príliš stagnujú, inokedy sa zase vyvíjajú prirýchlo. Záverečné vyvrcholenie je však aj napriek tomu skvelé. Sú to ale až SÉRIE 7-8, kedy už viac nejde popierať skutočnosť, že príbeh nekráča v ústrety veľkému záveru, ale k nemu vyslovene skáče. Navyše, epické bitky si ukrojujú stále viac priestoru a zmysluplný dejový vývoj je odsunutý na druhú koľaj. Prekvapivo mi to ani tak nevadilo pri sedmičke, ale až pri tej úplne poslednej, ktorá sa do histórie zapísala ako jeden z najväčších prúserov seriálového sveta (do istej miery zaslúžene). Narozdiel od väčšiny fanúšikov nemám problém so samotným koncom ako takým, nakoľko si nemyslím, že ten Martinov bude úplne odlišný. Vadí mi skôr spôsob, akým k nemu scenáristi dospeli. V takejto podobe to jednoducho nemá hlavu a pätu a je tam príliš veľa wtf momentov na to, aby sa dali prižmúriť oči. Dobre na tom nie sú ani bitky, kde sa buď prejavili obmedzené finančné možnosti HBO alebo jednoducho ľahostajnosť tvorcov nad nedokončenými efektmi. Nikoho ale nenapadlo, že by sa tieto akčné pasáže nemuseli rozprestierať na niekoľkých desiatkach minút... a to ani v situácii, kedy doslova kolabuje hlavná dejová linka a každý dialóg navyše by pomohol. Na poctivé zakončenie celého príbehu by boli potrebné ešte aspoň ďalšie 2-3 série. Z rozličných príčin to ale pravdepodobne nebolo možné a preto je škoda plakať nad rozliatym mliekom. Aj napriek zbabranému záveru je Game of Thrones jeden z najlepších seriálov tohto storočia a zároveň dielo, ktoré azda najviac pomohlo dostať televíznu tvorbu tam, kde sa nachádza teraz. Sieň slávy je preto zaručená.

Viete, ako je Marvelu vyčítané, že sú ich filmy príliš veselé? Tak na to v prípade Daredevila rýchlo zabudnite vážení. Netflix nám naservíroval temnú, atmosferickú a komornú sondu do duše slepého ochrancu bezbranných v Hell's Kitchen. Zvolený formát seriálu veľmi svedčí, čoho dôkazom je skvelé tempo naprieč celou sériou (platí to pre obe zatiaľ vidané série), takmer úplne bez hluchých miest. Rovnako tak spracovanie je na veľmi vysokej úrovni (z Netflixu sa stáva hráč s ktorým treba na tomto poli počítať). Herecké výkony sú presvedčivé a každá postava sympaticky obsadená. Toto má ešte veľký potenciál. Trefa do čierneho!

Filozofický presah je niečo, o čo sa snaží veľa umelcov. No existuje len hŕstka diel, ktoré sa priamo dotknú človeka, oslovia ho a zanechajú nezmazateľný pocit, že sa práve stal svedkom niečoho jedinečného. The Young Pope, pre mňa osobne, patrí do tejto kategórie. Šokujúce v svojej kontroverznosti, no zároveň hlboké v svojej filozofickosti. Z prvých častí Vám padne sánka, v ďalších sa začnete zamýšľať a vciťovať, aby ste v závere prežili nefalšovaný príval emócií - radosti, šťastia a úľavy. Občas sa vyjadruje v náznakoch, či v metaforách, občas priamo a bez škupulí hodí pravdu do očí. Absencia je prítomnosť, to zaznie naprieč seriálom niekoľkokrát a môžeme to použiť pri opise tunajšieho príbehu. On v podstate neexistuje, no zároveň tam vždy je. Skrytý v pozadí, striehnuc na pozorného diváka, pre ktorého by sa odhalil a spolu s ním aj všetky ostatné vrstvy a roviny tejto prepracovanej mozaiky. Čo sa čisto remeselnej stránky týka je jednoducho skvelá vo svojej premenlivosti. Vie to byť efektné a pompézne, ak treba, no zároveň i komorné a dojemné. Hudba sa prispôsobí každej situácii a prehlbuje prepojenie s dianím. Herecky ide o jednu z najlepších úloh v akej sa Jude Law objavil. Jeho výkon, vzhľadom k téme, môžem označiť za božský. Najlepšie zobrazenie odvrátenej stránky povahy človeka, ktorá je vybalancovaná dobrotou, akej sme my ľudské bytosti schopné. Ja osobne som sa v závere neubránil slzám (môžem spočítať na prstoch jednej ruky, koľkokrát sa mi to pri filme, či seriály stalo). Tak silný je to zážitok (a to som ateista).

Majstrovsky premyslená a brilantne vyobrazená mozaika spletitých politických machinácií. Prvotriedna práca so scenárom dáva vyniknúť hlavným, ako aj vedľajším postavám a herecké výkony ich predstaviteľov dodávajú každej postave na vierohodnosti a sympatickosti. Najmä Kevin Spacey a.k.a. Francis Underwood je proste fenomenálny a táto úloha patrí k jednej z najlepších v jeho doterajšej kariére (a že ich má požehnane). Časté búranie štvrtej steny je niečo, čo sa v seriály podobného formátu takmer vôbec nevidí - o to viac to pridáva na originalite. Fincher a ostatní tvorcovia s týmto seriálom bodujú na plnej čiare a každú epizódu divák sleduje s obrovským napätím.

Sitkomy som vždy vnímal ako žáner, ktorý si pustíte v telke na odreagovanie sa a pritom súbežne stíhate vykonávať aj niekoľko ďalších činností. Môj pohľad zmenilo až HIMYM, alebo ak chcete How I Met Your Mother, ktoré mi ukázalo, že aj komediálny situačný humor môže ísť ruka v ruke s kvalitným, hlbokým a dobre premysleným príbehom. Nebola to láska na prvý pohľad, úvodné časti som opakovane pozeral niekoľkokrát, vždy s určitým odstupom, až to na tretí alebo možno dokonca štvrtý pokus konečne zaiskrilo. Od toho momentu som sa začal naplno zaujímať o osudy Teda, Barneyho, Robin, Lily a Marshalla, ktorí ma vždy vedeli prekvapiť (a zároveň potešiť) svojským prístupom k rozprávaniu. Ich postupný proces hodnotového dospievania vo mne zanechal nezmazateľnú stopu, pričom od každého jedného člena tejto partičky štamgastov u MacLarena som si do života odniesol niečo iné. A poviem vám, it was truly LEGEN... wait for it... DARY. LEGENDARY!!!