jda23

Pri ďalšom zážitku z dielne Ethan - Joel, alebo lepšie, takmer dvojhodinovom prežitku, je ťažké hovoriť na tému pocity z filmu. Autori sa snažia svoju taktiku lámať na niečo nepochopiteľné. Nechcú viesť svoj známy rukopis po osvedčenej priamke, ale púšťajú sa na cestičky nejasného experimentu, ktoré nemajú žiadne označenia a z ktorých sa nejeden divák nedokáže vrátiť aspoň na nie slepú cestu tretej triedy. Nejakú pravdepopodobnosť málinko odkryl trailer, ale i tak sa jednalo o drzejšie podávanie. do 50%

Lars Von Trier je človek veľkých intelektuálnych schopností, vlastných režisérskych zručností a možno aj osobných psychických porúch a snov, kvôli ktorým zrejme vzniklo mnohé v Antichristovi. Príťažlivosť sebadeštrukcie je prirodzenou funkciou zla, ktorá neustále láka každého z nás, Trier to dokáže zobraziť. Veľa sa o tom rozprávalo už počas festivalu v Cannes 2009 a vyvolalo to nemenší škandál. I to je dôvod, prečo ma film pritiahol, ale značný rešpekt z uvideného, som mal už pred stlačením play ... Snímok je rozdelený do štyroch kapitol: za jeden sa počíta začiatočný Prológ a posledný Epilóg, jadro a podstata diela je vyjadrená vo zvyšných troch: Smútok, Bolesť (Chaos vládne), Zúfalstvo (Gynocída) a Traja žobráci. Celý zážitok nastáva tragédiou manželského páru, kedy ich malý synček, pritiahnutý otvoreným oknom a snežením, padá v noci z okna na ulicu. Matka nezvládne smútok na pohrebe pri pochode s truhlou a odpadáva do katatonického stavu. Preberá sa po mesiaci v nemocnici. Manžel je psychoterapeut, ktorý sa jej hneď od zobudenia venuje najmä po tejto stránke a berie ju domov. Tam, ale posun nálad správnym smerom nenastáva a okolie bytu, hračky a oblečenie dieťaťa tu celú bolesť len umocňuje. Preto sa rozhodne, že ju zoberie na miesto, kde jej strach začal (vrchol pyramídy). Po chvíli sú na ceste na chatu do hlbokého lesa, kde boli minulé leto naposledy so synom. Postupy pri tvorbe tohto filmu poznáme, ale nikto nevie, čo tým chcel autor povedať. Ani on sám. Možno sa dá vravieť o docielení znepokojenia a neistoty, ktoré ako keby preniesol na diváka. Žiadne konkrétne závery nám nie sú podané, dokonca ani len závery. Dánsky režisér ide síce cestou, zdalo by sa, priamej dejovej línie, ale v skutočnosti je podstata v najhlbšom vnútri každej ľudskej duše a dosť za surova si to „niečo“ z nás ťahá. Je to podané mytologickým, biblickým a zčasti historickým spôsobom rozprávania príbehu. Aj preto taká mysteriózna hmla okolo celého diania („ruka Satana“). Ďalším nepríjemným adjektívom je brutálnosť a hnus v spojení so sexualitou a bolesťou, ktoré rozlíšite okamžite od ostatného, ak sa rozhodnete film pozrieť. Celý čas som očakával, že TERAZ odkryje „deku“ a pod ňou uvidím to, čo najviac vzbudzuje hrôzu. Ale najhoršie, ako povedal jeden múdry pán, je vlastná fantázia a myšlienka, ktorú stvoríme vo vlastnej mysli. A s tou, von Trier pracuje ako vyšpekulovaný psychológ a preklínač. Naťahujúce ruky obáv nad výhrou zla („Nič nemá zmysel“) visia stále nado mnou. Už neviem, čo je realita a kedy začína sen. A potom klinec do nohy. BUM ! Depresia, strach, hnus, realita? Motív, žena versus muž, sa objavil už v podobných konšteláciách v histórii kinematografie aj civilizácie. Ide o démonizovanie ženstva a jej vypočítavosť. Zhodnoťte sami, niečo na tom možno bude, aj keď ja nerád už len „také úvahy“, ale tisíce rokov sú železom kované a častokrát oprášené. Film je vskutku jeden veľký škandál, ktorý nevie nik obhájiť a ktorý, podľa nadšencov, nepotrebuje vysvetľovanie. V každom prípade, odlíšenie od iných autorov, ako si väčšina praje, mu vyšlo. Snímok je ovplyvnený japonskou kultúrou, respektíve japonským zmyslom pre horor a je to vidno. Nejde o hudbu, tá je len v prológu, ale o zvuky a neprirodzené zaostrenia na vlasy, oči alebo aj „neopodstatnené“ časti tela. V interview samotný režisér spomína, že miluje horor Kruh. Na to, aký je tento uzavretý Dán nesmelý, svojráznosť bude mať na mieste, lebo z hercov vypumpoval psychopatické rozpoloženia, najmä u chorobne emotívnej Charlotte Gainsbourgovej. Tá získala cenu za najlepši herecký ženský výkon v Cannes za rok 2009. W. Dafoe sa nemusí tiež hanbiť, ale v scenári mal racionálnejšiu postavu. Vo filme nezaznú ani raz mená obidvoch protagonistov. Neoslovujú sa menami. Človeku po takých projekciach až odľahne, keď vidí hercov ako odpovedajú na rôznych sedeniach na otázky novinárov. Ak niekto vraví, že film nikdy nebude ako kniha, má možno pravdu, ale určité priblíženie pocitov zažívame práve cez takéto snahy. Film nieje pre väčšinu diváckeho publika vhodný, nie z dôvodu nepochopenia, ale treba naň žalúdok, zdravší rozum a nie neskoré nočné hodiny. Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Ja som sa bál a išiel som ...

Green Zone je skoro-politická dráma s prvkami thrilleru, pretože je tam jeden výbuch, jedna bitka a jeden pád vrtuľníka a všetko je v ukážke. Že to Paulovi Greengrassovi ide strihať vo dne v noci a pohybovať kamerou, ak to pre tempo a napätie treba, som zistil pri Lete č. 93, pri ktorom som stál ako na koncerte rock-n-rollovej skupiny. Všeobecne mám rád jeho prácu, lebo dokáže to, čo dokáže. No a pri uzretí mena režiséra a herca a, že sa pôjde do Iraku (teda do Maroka) a Damon bude vojakom, prestala veškerá legrace. Asi som nebol sám, kto mal z toho podobný feeling. Green Zone nieje Bourne a ani ho veľa nespája s titulom "akčný". Toto je príbeh amerického dôstojníka Roya Millera, ktorého zaujímajú dôvody, prečo vojna v Iraku v roku 2003 naberá taký smer. Po zbraniach hromadného ničenia ani chýru, iba slychu, navyše na úteku ostal iracký generál (mimochodom správny chlap), ktorý má len 2 možnosti. Dohoda s druhou stranou alebo hrdinský boj na smrť. Určite sa nechce vzdať alebo inak uľahčiť situáciu Američanom. Do deja sa dostáva hneď v začiatkoch pochybnosť o informáciach CIA, ich zdrojov a z toho dôvodu sa na jednom brehu vynoria dve odlišné strany. Jedna je politika pokryvených chrbtov a druhá neveriacky krutí hlavou nad realitou a svojou naivitou. Prvých desať minút malo povedať ako bude, čo to bude a tak aj bolo, aj nebolo. Lebo po úvode som stále očakával ďalší rozpor, a ten sa nekonal. Mini zápletka s hľadanim iráckeho generála sa zdala už v úvode ako nedopečené kura. Scénar, scénar a scénar. A námet. Nie, že by bol zlý, ale chýba mu svojská atraktívnosť. Tak si poviete: „Čo už ?!“, a ide sa točiť s tým, čo máme. A veru ten Greengrass vie pritlačiť na pílu, tak aby ju neohol, ale o zázrakoch sa rozprávať nedá. Načasovanie príbehu resp. orientácia je ďalším terčom, lebo všetci už o tomto všetko vieme a keď nevieme, predstierame, že vieme, dokonca vieme, že je tam toho ešte čo to odhalovať a čo to sa v budúcom čase aj odhalí. Ďalšie dvere s pravdou sa rozleteli, ale bez uznania. Tecnické veci sú zvládnuté, aj detaily ako sledovanie tvarí a zábery očí sú dobre čitateľné, slová k ním nieje treba, ale tej akcie nepribúda a každou minútou sa to zaobľuje do niečoho ako bola Tlmočníčka s Nicole Kidmanovou alebo zopár vládnych filmov s Gene Hacmanom, lenže ani tam sa film nedostáva a nedostane. Výstroj majú vojaci peknú, zbrane pekné aj autá, tanky, dokonca obrovské scény s veľkým počtom ľudí je fajn nakrátko odsledovať. O hlavnom hrdinovi nevieme nič povedať, len, že je klasický kladný a naivný hero, ktorý sa ťachšie uverí. Najzaujímavejšie aj cez to všetko ostáva fakt, že nemôžem hodnotiť priemernou známkou. Film neponúka žiadnu úvahu, je zle naplánovaný a prebytočný, ALE tej málo akcie, je vzrušujúce sledovať a réžia je ako rozhodca na ihrisku. Nevidno ho ale, cítiť poriadok. Čo je dôležité povedať, je to, že Greengrass nepôjde s kvalitou dole, jedine ak sa nechá stiahnuť druhými a to, myslím, nedovolí.

Posledny Hirschov teen-age movie, v ktorom hral cielavedomeho studenta pokym neprisla ona ...

Jedine co je velke a neohrane na tomto filme je filozoficke zistenie na uplnom konci, inak sa dovtedy diali vsetky ostatne filmy s "americkymi" vetami. Ten zaver dost pomohol uz tak stratenemu.

Clovek by sa az lakol toho lacneho obalu v tomto storoci a zbesileho frontmana (P.Walker). Lenze spojenie medzi dejom a pritazlivostou Jessici Alby je nad mieru podarene. Ziadny originalny trick to samozrejme nieje, ale kto by to aj cakal. Potom som uvidel Josha Brolina a precital si o scenach so zralokmi a vtedy som aj pochopil. Film sa zbytocne nepredvadza len ponúka pohladnicovy obrazok Baham a hollywoodskych krasotín v letnom detektivnom odeve a kto z koho. Akcne sceny boli fayn naaranzovane, skoda rychleho strihu. Film s dlhsou dobou trvanlivosti, ako by som predpokladal, ale nie konzerva.Taka lepsia pasteka v umelo-povabnom obale.

Jeden z tych lepsich dokumentov a profi-ľudí.

To sa neda natocit, to sa musi vidiet a potom odist na more. Najlepsi Jim Jarmursch ako filmar a velky clovek.

Zase taky mix z toho co este nebolo, bolo, resp. mix s jednakym ovocim, ale nie velmi inym pomerom roznych ingrediencii a tiez tak trochu zlozeny z hereckeho kompotu, ktory tu (ne)bol. Bez ocakavania ani, ale aspon sa to nepreborilo z tak vysmykaneho ladu, akym bolo toto susto. Novinarka nechce prezradit zdroj clanku ani za cenu vazenia a odlucenia od rodiny a politicke hry na strednej urovni - pravnici a firmy, sa mozu zacat. Odhalenie na ktore sa tak velmi cakalo nemalo v mojom ponimani taku silu, aku by mohlo mat, aj preto, ze motanica, ktora vznikala kazdou minutou neprihravala tejto strategii. A po dalsie, uz nemam tolko rokov, kolko by to chcelo pre "wau-wau" film a ta ladova plocha, na ktorej mam korculovat vyzera skor ako poplacana trava vodou. Zbytocne, pri ktorom hodnotim len kvalitu sfilmovania. zaujimavost max na 50%

Spanielsko, nielen Barcelona, vino, laska a Woodyho tradicny script. Rzohovory su samozrejme tahunom filmom, ktore donutia mysliet o vecnych dilemach a niekedy sa dostavi aj jasny postoj. Radost divat sa na herectvo spanielskeho páru.