MATTHANC

Film Trhlina spočiatku buduje pomerne dobrú atmosféru, ktorá divákovi navodzuje pocit, že sa vydávame na cestu objavovania záhady. Hoci sa film neprezentuje ako typický horor, no od začiatku skôr navodzuje iba očakávanie, že sa čoskoro niečo zaujímavé odohrá. Pre mňa však Trhlina predstavuje neúspešný pokus o mysteriózny horor v štýle, aký najlepšie zvládajú hollywoodske produkcie. Jedným z problémov filmu sú neatraktívne postavy, ktoré okrem Maštalíra pôsobia úplne nevhodne. Film má zdĺhavú a nezaujímavú expozíciu, miestami nevydarené pokusy o vytváranie napätia pri potulkách lesom, ktoré sa snažia diváka vystrašiť už dosť ohranými trikmi. Ďalšou vecou, ktorá mi na filme prekáža, je to, že sa prezentuje ako „Na základe skutočných udalostí“. V skutočnosti to však nie je pravda a prekvapuje ma, že doteraz len málo ľudí vie, že drvivá väčšina príbehov o stratených ľuďoch v Tribeči je čistý výmysel Howadoora, ktorý to sám priznal. Film až do finále udržiava určitú úroveň napätia, pričom si berie inšpiráciu z rôznych filmov (The Blair Witch Project,Sinister). Bebjak síce svojím režijným štýlom dokáže udržať film v určitých žánrových mantineloch, no samotné finále ponúka viac otázok než odpovedí, čo spôsobuje, že snímka rýchlo skĺzne do priemeru. Škoda. Finále filmu vdaka tomuto veľa ľudí nepochopilo, a aj ja som si ho musel pozrieť dvakrát, aby som ho plne pochopil. Čo však môžem pochváliť, je miestami veľmi dobrá hudba a zvukové efekty. Na druhej strane, vo filme je príliš veľa neprirodzených dialógov, ktoré pôsobia neprirodzene a rušivo.

Film Dôverný nepriateľ začína pomerne zaujímavo a má sľubný námet. Bohužiaľ, jeho potenciál je značne oslabený tým, že film vykráda množstvo hollywoodskych snímok s podobnou tematikou, a pritom nedosahuje ani úroveň tých slabších z nich. Napríklad sa tu nachádza takmer identická otázka ako vo filme Ex Machina, kde sa Caleb pýta Nathana, či bola umelá inteligencia naprogramovaná na to, aby ho zvádzala. V Dôvernom nepriateľovi je použitá takmer totožná otázka, keď sa Zuzana pýta Andreja, či bol dom naprogramovaný tak, aby ju obťažoval. Pôsobí to, akoby sa tvorcovia až príliš inšpirovali :) Film navyše veľmi amatérsky a nereálne zobrazuje otáčanie kamier a niektoré scény, ako napríklad robot pripravujúci kávu alebo jedlo v mikrovlnke, sú takmer tragikomické a bolelo ma sa nato pozerať. Pôsobí to miestami, akoby som sledoval študentský film. Na týchto detailoch sa dalo oveľa viac zapracovať. Dôverný nepriateľ je primitívne technofóbny film, z ktorého je ťažké zo začiatku pochopiť, čoho sa mám vlastne báť. Všetko, čo sa v dome deje nad rámec bežných technických chýb, napríklad nepochopenie príkazu, je úplný výmysel, ktorý by za žiadnych okolností nemohol nastať, bez ohľadu na to, ako technológia pokročí. Ide skôr o magické myslenie – čokoľvek elektrifikované je podľa autorov tohto filmu zároveň digitálne a online. Je ok že sa na Slovensku púšťame aj do takýchto žánrov, ktoré boli u nás pred 15 rokmi nemysliteľné. Ale príbeh, v ktorom neškodný hubár žijúci v chate v horách vedľa inteligentného domu sa vykľuje ako hacker nasadený konkurenčnou firmou, aby ukradol softvér, je zvláštny a málo uveritelný. Je zvláštne, že hlavná hrdinka si všimne, že nie je tým, za koho sa vydáva, ale nič z toho nevyplýva. Ona a jej priateľ to vôbec neriešia, a keď sa nakoniec spýta priateľovho šéfa, či vie, o koho ide, ten len v kľude povie, že ho sledujú. A čo sa týka tejto postavy, scéna, kde hlavná hrdinka s kamarátkou navštívi jeho (nezamknutú) chatu a sú tam nájdené hackerom, je prekvapivo neprepracovaná. Po dramatickom momente nasleduje strih a vidíme, ako dámy v pokoji odchádzajú z chaty – proste že WTF?

Film MIKI sa môže pochváliť excelentným hereckým obsadením. Milan Ondrík v hlavnej úlohe podáva mimoriadny výkon, ktorý dodáva príbehu autenticitu a silu. Film dobre buduje napínavú atmosféru pred tým ako ide Miki vykonať niečo zlé. Takmer celý herecký ansámbel odviedol skvelú prácu, pričom niektoré herecké obsadenia ma dosť prekvapili. Jedinou slabšou stránkou bolo za mňa obsadenie Miša Kubovčíka, ktorý na mňa pôsobil trocha neautenticky, a celý film som mu to nevedel uveriť (pravdepodobne kvôli tomu že som len zvyknutý na to že zvykne hrať väčšinou úplne iné postavy) Kroner odviedol dobrú prácu, aj keď film na mňa pôsobí mierne nejednotne. Scéna za scénou striedanie temných, dramatických scén so svetlejšími, zábavnejšími momentmi občas to na mňa pôsobilo dosť rušivo. Produkčne je film na vysokej úrovni – od scenografie, cez kameru, kostýmy až po spracovanie akčných sekvencií. Bitky, vraždy a rýchle jazdy sú dá sa povedať celkom realistické a pôsobia autenticky, čo je v Slovenskej kinematografii ojedinelé. Scenár filmu však na mňa pôsobí mätúco dej je nelineárny, čo môže niektorých divákov zmiasť, najmä tých, ktorí nie sú oboznámení s historickými udalosťami a postavami, ktoré inšpirovali tento príbeh. Chýba dostatočné vysvetlenie niektorých kľúčových momentov, čo môže viesť k nejasnostiam, najmä pre mladších alebo zahraničných divákov. Navyše, niektoré scény pôsobia zbytočne, čo je zrejme spôsobené rozdelením filmu na dve časti. Atmosféra filmu je silná hned zo začiatku, podčiarknutá výbornou hudbou Dávida Kollara, ktorá dodáva scénam potrebnú dramatickosť. Kostýmy a dobové rekvizity sú brutálne, čo prispieva k celkovému dojmu autentickosti. Vizuálna stránka filmu je na vysokej úrovni, kamerové zábery sú kvalitné a podčiarkujú temnú atmosféru príbehu. Vo filme mi však velmi chýba kontakt s médiami a verejnosťou, alebo políciou čo by mohlo poskytnúť hlbší pohľad na činy Mikiho a na to čo sa presne dialo. Niektoré historické fakty sú upravené, čo môže zasa pôsobiť rušivo pre tých, ktorí poznajú ako to v skutočnosti bolo.  Nelineárnosť deja a miestami chaotické rozprávanie môžu spôsobiť, že sa divák v príbehu stratí, čo znižuje celkový zážitok z filmu. No napriek nedostatkom v scenári a občasnej nejednotnosti deja ide podla mňa o dielo, ktoré stojí za pozornosť, najmä ak máte záujem o skutočné príbehy s podsvetia mafie.  Na záver možno povedať, že film určite stojí za návštevu kina.