Režie:
Alejandro González IñárrituKamera:
Darius KhondjiHudba:
Bryce DessnerHrají:
Daniel Giménez Cacho, Griselda Siciliani, Ximena Lamadrid, Andrés Almeida, Ruben Zamora, Grantham Coleman, Omar Leyva, Grace Shen, Mar Carrera (více)VOD (1)
Obsahy(2)
Uznávaný novinář a dokumentarista vyrazí na velkolepou cestu za poznáním sebe sama. Smíří se přitom s minulostí, přítomností i vlastními kořeny? (Netflix)
Videa (1)
Recenze (38)
Alejandro González Iñárritu narcisticky masturbující v neustále širokoúhlých kompozicích bez jakéhokoliv opodstatnění jinak geniálního Khondjiho za kamerou. Ano, dost často je tu obraz zaplněn lidmi či děním až k prasknutí, aby vás ta režisérská opulentnost asi srazila na zem, ale prázdnotu duše kterou film postrádá, to stejně nepřehluší. A ano, tu a tam má Bardo záblesky Gonzálesovi brilantnosti. Jde o momenty překypující formální kreativitou, ale že by nás cokoli za celou tu nesmírně dlouhou dobu třeba přikovalo do sedačky? Rozesmálo nás? Nebo kdyby nás falešná kronika několika pravd třeba obohatila všeobecně duchaplnou myšlenkou. Abych nekřivdil... Ne, že by byl Bardo bez myšlenky, nebo hloubky. "Cosi" nám samozřejmě Bardo říká a v momentech umí být zajímavý i vtipný. Ale těch momentů je v těch dlouhých scénách i filmu žalostně málo. 159 minut se díváme jak Alejandro masturbuje, u toho se zamýšlí sám nad sebou, argumentuje si a... Divák usíná. Navrch to ego stříkající z plátna do všech stran. S pardonem tohle není majstrštyk, ale do sebe zahleděná nuda, až je to chvílemi doslova surrealisticky absurdní. Alfonso Cuarón se svou Romou ve svých dlouhých kompozicích a soustředěným postupem bral dech a nakonec ukradnul i srdce. Alejandro González Iñárritu postupem času unavuje a jediné co vám na konci ukradne, je váš čas. Ale svoje fandy si určitě najde. ()
Návrat na rodnú hrudu my viac sedel u posledného Cuaróna. Iňarritu je pritom režisér ktorého filmy mám úprimne rád. Aj keď jeho ranné diela trošku viac. Na Bardo som sa tešil a už veľmi dlho som nemal s niečoho tak rozporuplné pocity. Na jednu stranu oceňujem magický realizmus, formálnu čistotu, vizuálne podmanivé metafory a aj určitý nadhľad, kedy film vedome pracuje so všetkým čo vidíte a počujete, priznáva sa k intelektuálnej fraške a stáva sa sám pred sebou, a tým aj pred nami, pokryteckým. Je tam cítiť miera autobiografie, politického svetonázoru a tiež určitého statusu, aký človek ( schopný niečo zmeniť) prezentuje v spoločnosti, ktorú obýva. Je tam miene hádzanie očkom po Tarrovi, Tarkovskom a Malickovi, ale v tomto prípade tu chýba emočnosť ich diel a túžba vypovedať niečo nadčasové. Toto je chladné, neosobné, ukotvené v myšlienke a pocite, ktorý každý z nás pozná( seba nenávisť) a tým pádom asi nemám potrebu sa v ňom rýpať aj na obrazovke, a už vôbec nie skoro tri hodiny, a už vôbec nie keď to neprináša riešenia ( všetci aj tak zomrieme, nie?). Prácu za tým cítiť. Aj túžbu niečo vypovedať. Ale ja sa takto o svete snažím neuvažovať. Aj napriek mnohým krásnym veciam a originálnym nápadom, vo mne film vzbudzoval skôr nudu a nátlak. Pre niekoho to bude zážitok. Pre niekoho nie. Isté je len to, že tento film preverí čas. Ale bol by som prekvapený, keby sa film dostal pod kožu tak výrazne, ako Iňarritove Amores Perros a 21 gramov. Veľké rozpočty a tvorivá sloboda ( výrazne autorská) dakedy príbehu neprospieva. ()
Alejandro si nakrútil film pre seba a na diváka v podstate ani nemyslí. Možno na mexických intelektuálov, tí ocenia množstvo referencií. Inými slovami ak čakáte niečo čo i len trochu podobné tomu, čo máte na režisérovi radi, tak tu ho budete mať radi pre úplne iný prístup, alebo ho môžete aj odmietnuť. Polemika nad mexickou (a americkou) históriou, postavením umelca v spoločnosti, úlohou manžela ako hlavy rodiny a otca a tak ďalej, a tak podobne. Okrem spomínaných velikánov, na ktorých Gonzáles odkazuje, by som pridal ešte jeho krajana Jodorowskyho. Percentuálne nehodnotiteľné, takže tentokrát za veľmi alibistické a nič nehovoriace tri hviezdy. ()
Je fajn, že si Iňárritu natočil film sám pro sebe, jen nechápu, proč ho vrhnul i mezi lid. Několik málo scén díky svým univerzálním pravdám sice možná část diváků osloví, ale většina jich má potenciál oslovit jen něco vykořeněných mexických intelektuálů. Pár záběrů je vizuálně zajímavých (úvodní vzlétání nad pouští), několik zajímavě bizarních (porod, nebo vykouknutí děcka z pipiny), nejvíc však je těch nezajímavých, protože pro průměrného našince je obsah fiktivního artového dokumentu o fiktivním mexickém novináři většinou mimo jeho mísu. Já se díky němu sice například dovzdělal o nějaké detaily z mexicko-americké války, ale jinak nic, co by stálo za řeč. Ale soudě dle hodnocení se filmem spousta zdejších diváků cítí oslovena, takže... takže fajn. ()
Bardo štýlom nadväzuje na Birdmana (ako píše Bebáček, je to len začiatok) a pripomenie aj Felliniho 8 1/2 či Veľkú nádheru. Silne nedivácke, intertextuálne nabité, veľmi filmové. Tie prechody medzi snami, predstavami a realitou boli tak ladné. Krásna surrealistická prechádzka a divákove strácanie sa v časopriestore. ()
Galerie (12)
Photo © SeoJu Park/Netflix
Zajímavosti (3)
- Bardo je tibetský buddhistický termín, který označuje různé stavy mezi smrtí a novým zrozením v různých formách života. Doslova se tento pojem dá přeložit jako „mezistav“. (sator)
- Snímka je intímnou spoveďou režiséra, ktorú vystaval ako mozaiku vtipných, metaforických, absurdných i surrealistických scén. Istú inšpiráciu čerpal z Felliniho 8 ½ (1963) a vykreslil svojho umelca ako muža považovaného okolím za mimoriadne úspešného, no ktorý si nie je istý sám sebou a myslí si, že v živote zlyhal. (Biopler)
- Jedná sa o prvý film, ktorý režisér nakrútil v domovine a s mexickým ansámblom od jeho debutu Amores perros (2000). (Biopler)
Reklama