Moskva slzám nevěří

Najviac mi to pripomenulo nejakú vzťahovú allenovku, kde tri ženy riešia svoje vzťahy a neskôr aj rodinný život. Akurát ten Allen to vždy stihol za hodinu a pol a tento sovietsky projekt chce zabrať obdobie dvadsiatich rokov a tak je trvanie dlhšie. Aj tak nevidíme vyrastanie dcéry alebo iné zmeny postáv, aj bytovky a kuchyňa zostávajú rovnaké. Tak nám to aspoň môže pripomenúť naše vtedajšie reálie, len samovar vo vlaku som nikdy nevidel. A keď sa na to Rusi pozerajú dnes, možno si povedia to isté, vodka sa stále pije z dvojdecákov z hrubého skla. Len či nájsť jedného Gošu zámočníka v mnohomiliónovej Moskve bude naozaj také ľahké. –––– Neplačte, Moskva slzám nevěří. Jdu ho hledat a najdu ho. (07.12.2014)

Viacgeneračná dráma zo sovietskeho prostredia, ktorá sa svojho času stala slávnou. Ide o mimoriadne prešpikovaný spôsob rozprávania a odhaľovania životných pútí a lekcií zo života. Meňšov atypicky kladie veľký dôraz na mimodejové bunky, často používa úplne iné dorozumievacie kódy a identifikácie stotožňovania sa s vkusom diváka a jeho skúseností. Film ako celok je subtílny a megalomanský zároveň, má kúzlo a používa skutočne presvedčovací jazyk, neidealizuje a zhmotňuje látku aj postavy v nej. V každom zlom vidí šancu a každú rozvitú šancu strháva z naivnej predikcie naspäť na povrch zemský. (14.04.2018)

Velmi slušná romantická tragikomedie z dob, kdy se ještě zbohatlé rusky neproháněly po tureckých plážích a nenajímaly si mě jako hlídače kabelek plných dolarů. Než dospěly k souloži, ptaly se je, to ten pravý? No bylo to hovno platné, jak vyplývá z děje. Klady tohoto filmu jsou v tom, že za ty holky strana ani tajemník nic neřeší. Rozvést se musí samy, děcka maj na krku samy. Do továrny musí samy. Třídní rozdíly jsou a ne, že nejsou Vladimíre Iljiči! Zápory: Naivita zpracování, odbytá nereálná rvačka Gogy a ukazování nereálného přepychu moskvanů v 70. letech, což není pravda, jak ukazují historické materiály. No a šílená stopáž. (22.11.2010)

Chtel jsem byt nekompromisni a udelit stredni hodnoceni. Ale vzhledem k tomu, ze divakova/moje radost vzrusta s delkou tohoto filmu, pridavam... :-) Vera Alentova v hlavni roli je navic moc sympaticka (stejne tak Alexej Batalov), film konci dobre, takze pokoukani jedna radost. Ale pokud chcete sledovat, doporucuji - vyhradte si dostatek casu... (16.03.2010)

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...? (18.05.2024)