Moskva slzám nevěří

KOUSEK DĚJE Solidní pohádka o ženě, která se vypracuje z dělnice na ředitelku a pak si najde ruského macho chlapíka, se kterým je spokojená, čemuž tedy nevěřím, protože ona není žádná putička. Hezky vykreslený svět přece jenom se už uvolňující atmosféry konce padesátých a šedesátých let. I když více, než jednoznačně kladná až vzorná hrdinka, byla zajímavá její rozvernější kamarádka Ludmila s materialistickým přístupem k životu. Škoda, že se v druhé části filmu skoro vytratila. /19. 7. 11./ (19.07.2011)

Zdánlivě se jedná o film o lásce- o hledání vztahu, o sebeuvědomění... Až si v prvních minutách filmu člověk připadá, že snad se dívá na trezorový film - přeci by soudruzi nedopustili, aby se ukazoval život moskevské smetánky v tak růžových barvách. Ale postupně se plíživě dostavuje ten správný úhel pohledu, povýšení jsou nakonec poníženi a propadají samotě a alkoholismu. Až v samém triumfálním finále se konečně potká ten ideální pár - dělnice, jež vlastní pílí dosáhla až na ředitelské křeslo, kde rozhoduje moudře a rozumně a zámečník s neuvěřitelným tvůrčím a osobním potenciálem, ovšem spokojený jen se svoji prací, která je platná pro celé lidstvo. Do toho obrázky vzrůstající panelové zástavby v protikladu k chudému venkovu - no, masáž jak vyšitá. Byla jsem opravdu spokojená... (30.11.2012)

Viacgeneračná dráma zo sovietskeho prostredia, ktorá sa svojho času stala slávnou. Ide o mimoriadne prešpikovaný spôsob rozprávania a odhaľovania životných pútí a lekcií zo života. Meňšov atypicky kladie veľký dôraz na mimodejové bunky, často používa úplne iné dorozumievacie kódy a identifikácie stotožňovania sa s vkusom diváka a jeho skúseností. Film ako celok je subtílny a megalomanský zároveň, má kúzlo a používa skutočne presvedčovací jazyk, neidealizuje a zhmotňuje látku aj postavy v nej. V každom zlom vidí šancu a každú rozvitú šancu strháva z naivnej predikcie naspäť na povrch zemský. (14.04.2018)

Taký normálny film zo života o normálnych, ničím špeciálnym sa nevymykajúcich ženách a normálnych starostiach života. Dej sa tiahne síce cez 20 rokov, avšak nie je plný žiadnych dejových zvratov, proste sa občas niekto zosobáši, rozíde, porodí dieťa atď. Veľa vecí sa rieši pri stole, čo je akýmsi poznávacím znamením filmov odohrávajúcich sa v časoch, ktoré sa už snáď nevrátia. Môžete sa pri ňom dobre najesť, opiť do nemoty, alebo spoznať vlastného, údajne mŕtveho otca. Prečo dostal film Oscara už dnes neriešme, v roku 1979 by sme to asi chápali lepšie. Je však obdivuhodné, že Meňšov natočil divácky veľmi vďačný film, trvajúci dve a pol hodiny a vystačil si s takým "málom", ako je obyčajný život. Neviem, či kvôli záverečnej Kataríninej poznámke mám dať päť hviezd, alebo kvôli záverečnej piesni, ktorá prešla dabingom (z akejsi wtf nostalgie), alebo či ostať pri zemi a hodnotiť nie podľa emócií, ale iba sucho podľa mnou stanovených kritérií skutočne kvalitného filmu, za ktorý Moskvu nepovažujem. (06.04.2014)

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...? (18.05.2024)