Zapomenutí

Buňuel, nebuňuel, žiadna sláva to teda nebola. Ani neviem, či mi to pripomínalo viac Mesto bohov alebo diela talianskeho neorealizmu. Podstatné je, že to bolo čierno-biele nielen z hľadiska použitého filmového materiálu, že to bolo extrémne zostarnuté a že ma to nebavilo. Dávam tri hviezdičky, lebo dobrého režiséra tam bolo cítiť, ale pocit, že títo starí uznávaní majstri už patria iba do učebníc histórie filmu, tento film iba prehĺbil. (08.05.2018)

Luis Buñuel bol ozaj režisérskym majstrom a dokazoval to každým svojim filmom. V tomto nastavil nemilosrdné zrkadlo svetu rodičov, ktorí sa nemožu alebo nevedia postarať o svoje deti. Z tých vyrastajú krutí delikventi, ktorí sa neštítia ničoho. Snímok sa stal nadčasovým, o čom svedčí súčasná narastajúca chudoba a nárast kriminality mladistvých... (07.10.2013)

Rozhodně nejdrsnější film z 50. let, co jsem viděl. Ukazuje nám nepřikrášlený život v ghettu, kde malé děti hladoví a okrádají slepce a mrzáky, aby vůbec přežili. Nutno dodat, že i postava slepce není žádný svatoušek a jednoho naivního chlapce si tam div nezotročí. Důraz je kladen na více postav. Mě každopádně k srdci nejvíce přirostl Pedro, který se chtěl vymanit z těch sraček, ale to holt není tak jednoduché. Vždy když se situace ve filmu k lepšímu obrací, přijde hlavní hajzl Jaibo a všechno zkazí. Všudypřítomné násilí a hodně krutý konec dokazují, že i takto staré filmy mohou být stále aktuální a nejsou jen o uhlazených elegánech s cigárkem v hubě. (10.09.2014)

„Film je nakrútený podľa skutočných udalostí. Postavy sú reálne.” • A vskutku sa tiež rovnako jednalo i pomerne dosť naturalistické zábery, ktoré si veru ani akosi zase príliš extra nebrali servítku pred ústa, resp. pred čiernobiely, surový objektív - kameramana Gaba F., čím sa proste neustále dosahovala tá mimoriadne potrebná - naprosto »realistická atmosféra,« v podstate najmä vďaka ktorej, som sa následne azda dokázal i naplno zžiť s týmto daným, mexickým prostredím, v ktorom zväčša len vystupovali iba akýmsi obzvlášť podaným spôsobom - podaní rozporuplní protagonisti na okraji spoločnosti; teda skoršie by som ich hádam charakterizoval, ako nejakých, «mladistvých delikventov,» zvyčajne koledujúcich si nie zrovna o akési, povedzme, vianočné spievanie kolied, ale najskôr len o poriadny výprask podobne, ako i práve prichádzajúci protagonista z polepšovne - El Jaibo, ktorý ako sa zvykne hovorievať: je pre štátny orgán známou firmou, kedy bolo vlastne len akousi úplnou otázkou času, kedy znovu tento »odporný grázel« niečo ďalšieho vyparatí, do čoho by chcel zrejme zatiahnuť i Pedra, bývajúceho na mexickej periférii, kde nemožno určite očakávať akési príliš veľké vyhliadky do budúcnosti; skrátka: chudoba chudobu bije! • Túto rannú, a k tomu i mimoriadne znepokojivú "buñuelovku", právom považujem za «majstrovské dielo» svetovej kinematografie, ktoré ma počas necelých deväťdesiatich minút - minutáže - nenormálne priklincovalo do sedačky, že som sa takmer pomaly nemohol totižto ani nijako zvlášť rozhýbať, tak som býval, akoby zasiahnutým z elektrického prúdu v samotnej nadväznosti na šokovú terapiu z akurátne prebiehajúceho diania, a to ďalej ani nehovoriac o úplne poslednom zábere daného titulu, ktorým daný autor už len trafil klinček po hlavičke; urobil za ním bodku s "!" výkričníkom. • Kľudne vám to môže pripomínať i klasické Mesto bohov, čo vás asi momentálne teraz konkrétne v myšlienkach napadlo, alebo ešte poprípade si aj na predchádzajúce Amores perros, pravdepodobne hneď spomeniete, no o-r-i-g-i-n-á-l je len jeden jediný, aký sa tentoraz ponúka, i keď ani kópie nemusia byť celkom od veci; záleží len na uhle pohľadu: vidieť všetky a potom správne posúdiť. • Konečne sa našiel vhodný titul, ktorý odo mňa nakoniec vyfasoval i plný počet *, pričom zároveň podotýkam i to, že som sa rozhodoval medzi štyrmi a piatimi, keď som sa vzápätí priklonil k plnému počtu, ktoré si podľa mňa rozhodne zaslúžia. PS : Nebyť vynikajúcich mexických predstaviteľov v hlavných úlohách - v zložení Roberta Coboa & Alfonsa Mejíu, tak konečný výsledok by asi bol len polovičným - neúplným. (23.04.2024)

Ako najlepšie ukázať život miliónov chudobných detí, keď nie prostredníctvom života jednotlivca? A kde inde, keď nie v najväčšom meste na svete, plného obrovských sociálnych kontrastov a paradoxov? Materinská láska, domov, jedlo, vzdelanie, to sú veci o pár kilometrov, respektíve o pár ulíc ďalej absolútne samozrejmé, v živote malého Pedra, žijúceho niekde na chudobnom predmestí ale ťažko vybojovateľné. Buňuelovi sa podarilo vykresliť drsné prostredie mexickej štvrte na základe silného scenára a postáv, ktoré chytia diváka hneď od začiatku, aby sa tak mohol neskôr nepekne, ale férovo, čiže realisticky, zahrávať s jeho emóciami. Nikto nie je bez viny, avšak všetci sú obeťami prostredia, do ktorého sa narodili. Buňuel chovanie postáv lacno neospravedlňuje, na to je príliš inteligentný. Čo sa s tým všetkým dá robiť, na to dodnes žiaden politik odpoveď ani riešenie nenašiel a tak jedinou relevantnou možnosťou je o tom nakrúcať filmy. Môžeme to považovať za výkrik do tmy, ale aspoň trhá bubienky našich uší. (11.04.2013)