Hořící sníh

Najskôr to vyzerá na celkom nudnú konverzačku, avšak po čase sa Horiaci sneh slušne rozbehne a čaká nás doslova hodinová akčná vojnová scéna v špinavom prostredí s kvalitne nakrútenými scénami. Bohužiaľ je k dispozícii verzia s pomerom strán 4:3 a so značne vyblednutými farbami, čo výrazne znížilo zážitok z filmu. Ak by sa premietala nejaká pôvodná (ak vôbec existuje) širokouhlá verzia s reštaurovaným obrazom, pokojne by som si Horiaci sneh zopakoval napríklad v kine Lumiere. Sčasti ako úvod Ciest slávy od Kubricka, ale tu je to presne naopak, reči predchádzajú akcii, i keď samozrejme ide o nižšiu umeleckú ligu. (30.10.2020)

Film o malé četě vojáků, kteří měli za úkol zdržet nepřítele dělostřeleckou palbou za každou cenu, aby byl nepříteli znemožněn postup na Staligrad. Utrpení z mrazu, hladu a smrti se podařilo režii natočit výborně. Kdo četl o hrůzách a pekle u Staligradu pro obě valčící strany, ví o čem mluvím. Film patří určitě k těm lepším válečným filmům. (07.10.2007)

Mám rád niektoré staršie sovietske, ale aj novšie ruské vojnové filmy z čias druhej svetovej (napr. Choď a pozeraj sa alebo Brestská pevnosť...). Ale Horiaci sneh? Ďakujem, nech radšej nesneží. Je veľmi poznačený dobovými skresleniami. Najviac ma iritovali debatné krúžky ruských vojakov medzi nápormi nemeckých tankov. To sentimentálne pseudofilozovanie o živote pri kalíšku vody. Film dosť okato hrá na city: jeden vojak sa zdôverí, že sa bude ženiť a vzápätí padne, druhý si posťažuje, že je jediným synom svojej matky a potom s ručných granátom vybehne proti spomínaným tankom, veliteľ má zľutovanie s dezertérmi, atď. O čo viac tu nezáleží na Konkrétnom ľudskom živote, o to viac je oplakávaný. A ešte jedna poznámka na záver k obsahu filmu: neodohráva v Stalingrade, ani na Volge, ale niekoľko desiatok kilometrov pred Stalingradom na rieke Miškova... (01.11.2012)

Veľká vlastenecká bitka a jej krajné okolnosti súvisiace s ňou sú rozpracované v tisícok stránok dokumentov, desiatok filmov, či stovkami kníh a vždy sa k nej dá vzhliadať rozdielnym prístupom. Ale vždy pod odľudštenou záštitou sociálneho realizmu je krajne tendenčný, čo sa do surového pekla, akým bol Stalingrad, príliš nehodí. Inokedy naopak, práve niektoré vznešené, dobre koncipované dialógy sú myšlienkovo pestré, bez hudobného podkladu ich navyše počuť veľmi hlasito. Troška ubrať servility, viacej narábať s obrazom či s nepríjemnými zvukovými efektami, ktoré umne dotvárali priestorovú paniku a bolo by to super. Potenciál rozhodne veliký! Stalingrad z roku 1993 je o čosi kvalitnejší, tiež ale mohol lepšie zapracovať štrukturovaním vizuálu ako nástrojom formálneho rozprávania. Tam však rozhodli viaceré iné faktory, ako napríklad box office a centrálne neprehľadná os priamo zúčastnených postáv, ktoré mali byť hnacou silou vnútorného zbližovania sa s divákom. (15.05.2015)

Pátos kolektívneho hrdinu (všetci sa správajú rovnako, nikto nič nespochybňuje) a sebaobetovania v burácavom hrmení striel. Hviezdička za ukázanie nerovnosti medzi rovnými: Telo mŕtveho politruka (komisára) musí byť za každú cenu odnesené z bojiska, no desiatky tiel obyčajných vojakov môžu hniť na bojisku celé hodiny. Po bitke sa medzi mŕtvolami zadumane prechádza generál, bez akéhokoľvek záujmu o osud tiel. Darmo, nie sú to politickí súdruženkovia, len (s)prostý ľud. Generál samozrejme, v súlade s politickou inštrukciou tvorcov filmu, prejaví svoju ľudskú stránku. Prepustí totiž do ďalšieho boja tankistu, ktorému hrozí poľný súd a takmer istá smrť zastrelením. Ten mu z vďaky vykreše takú prísahu vernosti a udatnosti, že z generálovho zadku po nej netrčí ani len tankistov nos. Jediné, čo naozaj zaujalo a pobavilo bolo záverečné čistenie udelených medailí - rádu Červenej armády, ktoré preživšia hŕstka udatných ocenených vojakov nahádže do kastrólika, výdatne zaleje vodkou a postupne začne z ešusu upíjať. (27.10.2020)