Balada o sedmi oběšených

60 roky slovenského filmu, boli tým najplodnejším obdobím slovenskej kinematografie. Väčšina filmov vyprodukovaná za túto dekádu naozaj stojí za zhliadnutie a Balada o siedmich obesených je presne takým filmom. Film podľa poviedky Leonida Andrejeva previedol do filmovej podoby Martin Hollý - ktorý v ňom skĺbil presne tú bezútešnosť, úzkosť, strach a zúfalstvo aké je v značnej miere obsiahnuté aj v literárnej podobe. O postavách sa dozvedáme pomocou retrospektív, ktoré často krát slúžia aj ako spomienka, alebo predstava, ktorá zostáva nenaplnená, alebo nedokončená. Dostávame sa postupne do pocitov všetkých 7 odsúdencov, u ktorých dochádza k zmiereniu a na druhú stranu k neschopnosti zmieriť sa s osudom. Posledných desať minút má pre mňa rovnakú silu ako posledných 10 minút Kladiva na čarodejnice. Balada o siedmich obesených je rozhodne výrazným a čo sa týka štylizácie, kompozície a narácie veľmi zaujímavý snímok, ktorý vyčnieva z radu mnohých slovenských filmov, či už s podobnou tématikou, alebo s podobným prevedením. Veľmi silný zážitok, ktorý netrval tak dlho, ale ktorý si budem ešte dlho pamätať. (07.03.2012)

"Povedz Verner, naozaj jestvuje smrť?" - "Neviem, Musia... Ale myslím si, že nie." Perfektná adaptácia vynikajúcej novely Leonida Andrejeva. Sugestívny a veľmi silný pohľad do myslí rôznych ľudí odsúdených na smrť. Film nijako nerieši, či si to dotyční naozaj zaslúžili (medzi odsúdenými je aj vrah a zlodej), ide mu proste o čo možno najvernejšie zobrazenie psychiky hlavných postáv, ktoré vedia že ich na svete už nič nečaká a snažia sa s tým nejako vyrovnať. Niektorí vzdorujú hrdo (Golovin, Táňa), iný podlieha bezbrehému zúfalstvu a úzkosti (vrah Ivan), ďalší pociťuje strach (Kaširin), niektorí sa odmietajú so smrťou ako takou zmieriť (Verner, Musia) a posledný zakrýva pocit existenciálnej úzkosti klaunskou maskou (cigánsky zlodej). Na relatívne malej ploche sa odohráva výrazne emocionálne zafarbený psychologický súboj, proti niečomu, čo je odvekou a nezničiteľnou súčasťou ľudského života. Pôsobivosť tejto depresívnej drámy podčiarkuje mrazivá, pod kožu sa zarývajúca hudba, geniálni herci (Kiš, Grúberová, Mistrík, Vášáryová...) a emóciami nabitý záver (pohľad na odsúdených, bezmocne hľadiacich na pohojdávajúce sa slučky je neuveriteľne mrazivý). Jeden z tých filmov, pri ktorých si uvedomíte, čo v skutočnosti znamená slovko "smrť." a pravdepodobne jeden z najlepších (česko)slovenských filmov. Večná škoda, že dnes slovenskú kinematografiu tvoria skôr pofidérne seriály a na točenie filmov, ktoré by chceli ukázať trochu viac, než Marcina a Krausa trápne šaškujúcich v Susedoch, sa zatiaľ nejako nedostáva. 100% (11.06.2009)

Nemohu říci jinak než úžasné! Slovenská tvorba nám dokáže odhalit překrásné skvosty své pokladnice, o kterých člověk neměl ani tušení. Liška opět exceluje svou neuvěřitelnou hudbou v tomto jedinečném psychogickém filmu o vině a trestu. Přesto, že je každý z filmů dobově i žánrově z jiného soudku, jak říká mchnk, cítím i já lehký nádech Markéty Lazarové. (22.08.2013)

Hollý obohacuje veľmi jednoduchý príbeh o retrospektívy a názory, prezentované často v komentároch postáv. Je jasné, ako to celé skončí, nepríde žiaden telefonát z vyšších miest, žiadna deus ex machina v hodine dvanástej. Ale je to práve či už formálne podanie, alebo efektívne navodenie existencionálneho strachu zo smrti, prečo je film tak vysoko hodnotený. Je jedným z najdepresívnejších slovenských filmov vôbec a to pri povedomí verejnosti o depresívnosti sk filmov všeobecne je čo povedať. Sympatické je, že sa Hollý s Vichtom nerozhodli umelo naťahovať na obligátnu hodinu a pol, film tak má spád a zároveň v ňom nič nechýba. (24.05.2015)

Výborně uchopená předloha ve všech složkách - opulentní kamera, velmi sofistikovaná střihová práce přinášející několik velmi působivých momentů, mrazivá hudba využívající dětský sbor, oproštěné dekorace. I přes řadu formálních impulsů dílko působí neefektně a zcela přirozeně. Paradoxně pro mě byla jediným problémem sama předloha, různé přístupy ke smrti působily zajímavě, avšak snaha dodat jim psychologické pozadí byla poněkud zkratkovitá. Děj tak na mě působil rozklíženě až do poslední rozsáhlé scény popravy, jež byla doslova útokem na emoce umocněným jedinečným hereckým vkladem zúčastněných. Zde skutečné dílo dostálo své pověsti a nabídlo jeden z nej okamžiků československé tvorby let šedesátých. Zde už poněkud abstraktní charakter předchozích monologů a vizí dochází skutečného naplnění, stává se ryze citovou záležitostí, pochopitelnou jen v hlubinách prožitku. Oslavou lidství navzdory všem překážkám. Toto dílo muselo navzdory své drásavosti v době prvního (a na dlouhou dobu i posledního) uvedení působit velmi povzbudivým dojmem. (17.08.2011)