Bitva o Alžír

Excelentne zpracovany film o boji za nezavislost Alziru na Francii. Vyborna atmosfera, vyprava, kamera a mnohdy az dokumentaristicky pohled na celou situaci dela z tohoto filmu velmi zajimavou podivanou. Myslim, ze Pontecorvo k tematu pristoupil objektivne pro obe strany. Kazdemu, kdo se alespon trochu zajima o svetove politicke deni 20. stoleti tento film doporucuji. Vubec jsem necekal tak kvalitni pocin, ktery me zaujal od zacatku do konce. Jedina vytka k nekterym hereckym vykonum Alziranu. (18.01.2014)

Nech bubny dunia, nech hlasy spievajú, nech deti alžírskej zeme povstanú a ulice zaplavia sa nečistou krvou! Nech ľud povstane a zmetie silnou vlnou tých, ktorí vysávajú život z krajiny, ktorá patrí nám! Dosť bolo útlaku, my chceme slobodu! Dosť bolo vykorisťovania, my chceme spravodlivosť! Nech vojna zvrhne tyranov z trónu nadvlády! ////////// Zrejme aj takto volal alžírsky ľud v neskorých 50. a začiatkom 60. rokov - a právom. Vzrastajúce nepokoje napokon prerástli do skutočného povstania a v lete roku 1962 revolucionári víťazne pochodovali ulicami hlavného mesta. To, čo veľkému víťazstvu predchádzalo, je dodnes považované za zrejme najkrvavejšiu kapitolu alžírskych dejín. ////////// La Battaglia di Algeri je mrazivou metodickou rekonštrukciou sformovanou do kroniky krvavých revolučných bojov za nezávislosť. Môžeme byť len vďační Potercorvovi že sa chopil látky, s ktorou ho zjavne nič nespája s potrebným objektivizmom. Nevyberá si len jednu stranu konfliktu, neponúka len jeden pohľad a nemá len jednu jasnú hlavnú postavu. Jediným kritériom je historická dôležitosť zvolených aktérov, ktorá zároveň absolútne vylučuje akékoľvek postranné línie a bezvýznamných hráčov na šachovnici. Vo faktickom zobrazení skutočnosti ide až na pôdu a ťaží z nej maximum, rovnomerne rozdeľuje stopáž medzi predstaviteľov alžírskeho odboja a francúzskych okupantov a chvíľami sa takmer približuje žánru tzv. "dokudrámy". Prostredníctvom Alího Bodáka a jeho spolupracovníkov sleduje pohľad na organizáciu a akcie odboja zvnútra, postava francúzskeho komisára a neskôr na scénu vstupujúceho plukovníka Mathieua pohľad zvonka a stanoviská francúzskej vlády. Novinársky, chvíľami takmer observačný postup z filmu odstraňuje ľudskosť a etiku rovnako, ako odboj a armáda z atentátov a vojenských operácií. V prehovore každej postavy je kúska pravdy a samotný Mathieu položí novinárom otázku, na ktorú nie sú schopní odpovedať - "Má Francúzsko zostať v Alžírsku?"A predsa, napriek tomu, že sa Pontercorvo neprikláňa ani na jednu stranu, z filmu logicky a doložene vychádzajú ako tí skutočne "zlí" nijak nedémonizovaní Francúzi, ktorí vyhrajú bitku, no prehrajú vojnu. A trpí tým ich ego kolonizátora, ktoré si odnáša stigmu a je poznačené dedičným strachom z cudzincov (téma, ktorú naďalej brilantne rozvíja aj Michael Haneke). A spolu s tým prenáša naliehavú aktuálnosť témy, ktorá sa dotýka celého arabského sveta. Najvýraznejšie ma však zasiahla audiovizuálna sugescia - rytmická hra tónov pod taktovkou Morriconeho, nadpozemská kamera Marcella Gattiho a surová chladnosť; niektoré výjavy z poslednej tretiny boli aj na mňa priveľa. Jean Martin a Brahim Hadjadj nepotrebujú komentár. 100% (25.11.2014)

Pozerať film Bitka o Alžír v decembri 2015 je iné, ako ho pozerať v októbri 2015. Tento film je totiž dôkazom, že skutočne hodnotné diela kinematografie získavajú časom nové rozmery. Je len otázne, či je to dobre, alebo zle, inými slovami je film dôkazom toho, že sa dodnes nič nezmenilo a ani sa nikdy nezmení. Ostatné, čisto filmové zložky tu už ospevované boli, takže môj komentár je iba dodatkom k vyslovenému. (19.12.2015)

10/10 Hustota - na takoveto drsne podani skutecnosti by se amici se svou korektnosi ted uz nikdy nezmohli - ja jsem jenom valil oci, jak neco takove vubec mohlo vzniknout. Nehlede na to, ze latka terorismu a souziti narodu je aktualni porad - frantici se snazi byt objektivni a umi, jak dokazali pozdeji v La Haine. Hustota a ten Jean Martin s cigem je fakt fyborny. (23.08.2009)

Pontecorvo nenechává nikoho na pochybách na čí straně jsou jeho sympatie, přesto se však úspěšně snaží o zachování maximální míry objektivity - zvěrstva obou stran jsou zobrazena s nečekanou otevřeností, oběti pumových útoků na obou stranách jsou stejně tragické a hodné soucitu. Ani plukovník Mathieu není podán jako nějaká bezcitná stvůra, ale jako francouzský vlastenec a zároveň pragmatik, který dělá profesionálně svoji práci, přičemž účel světí prostředky. Stejně přesvědčivě a s porozuměním pro jejich postoje jsou zobrazeni členové FLN. Z některých scén tohoto i dnes nesmírně aktuálního snímku (kati v kápích popravující gilotinou alžírského odsouzence, ženy rozmísťující bomby mezi nic netušící civilisty atd.) doslova mrazí, k jejich mocnému účinku značnou měrou přispívá i nezapomenutelná hudba, kterou spolu s E. Moricconem napsal sám režisér. (17.11.2007)