Příběh z Tokia

「 Buď láskavý k svojim rodičom, pokiaľ sú nažive, pretože synovská či dcérska láska za hrob nesiaha, hovorí jednoduché japonské príslovie,」no ale ako sa tak v samotnom priebehu diania na Tōkyō monogatari, následne ďalej pozerám, tak si ho práve asi najviac osvojila len「  japonská Greta Garbo 」 , pričom ani úplne nepatrí do pokrvnej rodiny, i keď bola ženou jedného zo synov (Šodžiho), ktorý padol v boji... •  Nielenže som skompletizoval zrovna túto, čiže naprosto ojedinelú「 trilógiu Noriko 」 , zároveň i zvyšujem pôvodné hodnotenie z troch hviezdičiek na totálne maximum (áno, vtedy som to ešte nedokázal plne oceniť presne tak, ako teraz v súčasnosti), a k tomu normálne horúčkovito (ne)uvažujem ani nad tým, či by som si náhodou nemal tento vzácny klenot, zaradiť do svojej - prestížnej a renomovanej - top desiatky, samozrejme a vari automaticky s tým, že by som musel 「 vyhodiť 」  jedného, mimoriadne silného konkurenta, no myslím si, že by si to táto klasická ukážka šomin-geki, rozhodne zaslúžila...? • Áno, moja veľká obľúbenkyňa - Secuko Haraová, je opäť neoddeliteľnou súčasťou tohto filmového obsadenia, t.j. v tomto výnimočnom, kinematografickom, a to vskutku v priam legendárnom, 「 majstrovskom opuse 」 , pritom zase na strane druhej, musím rovnako skonštatovať, že tentoraz nedostávala až toľko hereckého priestoru, koľko by možno sama uvítala, aby sa stala dominantnou protagonistkou naprieč celým týmto dojemným dianím, ale i napriek tomu patrí k vôbec tomu najzaujímavejšiemu, čo mi môže tento film ponúknuť... Skrátka, čo sa týkalo jej hereckého výkonu, tak by som to zhrnul asi takto: 「 Vedľajšia úloha v jej priamom podaní, naozaj všetkými desiatimi stála za to!」 • Hlavných úloh sa totižto náramným spôsobom zhostili režisérovi kmeňoví herci - Čišu Rjú & Čieko Higašijamová, ktorí stelesnili starší, manželský pár, žijúci v Onomiči (prefektúra Hirošimy), čo vzápätí hneď nadviažem na to, že sa v samom úvode, vydávajú na dlhú cestu vlakom (veď ako inak, však, keď Šinkansen, bohužiaľ, ešte nebol k dispozícii?) na predmestie priemyselného hlavného mesta - Tokia, v ktorom žijú ich dosť (nevďačné) deti, aby sa zvítali, teda, pokým nie je úplne neskoro... • Druhorodeného synátora, ktorý zomrel vo vojne, som už o pár riadkov vyššie spomenul, keď Secuko Haraová, predstavovala jeho ženu-vdovu. Ináč, celkovo majú piatich, respektíve štyroch potomkov - najmladšiu Kjóko-učiteľku, ktorá zrejme býva s rodičmi v spoločnej domácnosti, a, povedzme i najstaršieho Koičiho-doktora, a niekde medzi nimi sa taktiež nachádzajú i Šige a Keizo, ktorí sú síce plní práce, ale nebudem bližšie špecifikovať, čomu sa vlastne venujú? • V podstate je to snímok predovšetkým o rodičoch, a až snáď potom o ich deťoch, keď prostredníctvom optiky v podaní tých starších, sa väčšinou prizerám iba tomu, ako tí mladší na nich, ako by som to taktne naznačil, proste takým čudným štýlom nazerajú, jednoducho si ich poriadne nevážia? Rozumiem, že majú svoje rodiny a starosti, či problémy, no súčasne som presvedčený aj o tom, že ich vzťahy stihli vychladnúť aj kvôli samotnej vzdialenosti, predstavujúcej viac, ako 700 kilometrovú diaľku, ktorá ich od seba napokon delí, čo by sme si mohli predstaviť, buď ako trajektóriu z Bratislavy do najznámejšej východnej metropoly, čo je dokonca stále málo... , alebo skoršie ako z Prahy do Košíc, kedy sme už oveľa bližšie realite, ktorá nikoho z nás príliš nepoteší, ak sme v podobnom rozpoložení, ako naše postavy, čo určite nemusí byť vonkoncom žiadnou fikciou - ani v reálnom svete, kde sa možno riadia takýmto porekadlom :「 Zíde z očí, zíde z mysle?」 • Výnimočná, vynikajúca a excelentná『 ozuovka 』 , to sú tri najhlavnejšie prirovnania, ktorými by som označil tento 70-ročný počin, ktorý disponuje nadčasovým posolstvom v každom období. Jasudžiró Ozu je 『 režisérskym bohom 』 (02.02.2023) (méně) (více)