Hlas moře

Od tohto filmu som dosť očakával. Nie pre Amenábara, ale najmä preto, že problematika eutanázie je zaujímavá a aktuálna. A ako som sa presvedčil aj zradná. Veľmi ľahko sa pri nej prekročia hranice nudy a hry na city. Ani Amenábar sa občasnému prekročeniu oboch hraníc nevyhol. Filmu by prospelo buď skrátenie celkovej dĺžky alebo jeho výraznejšie prešpikovanie flashbackmi a snovými sekvenciami. Ani zaujímavá téma nedokáže udržať dlhodobo divákovu pozornosť, ak jej aktérom je nehybný herec, scénou posteľ v izbe s vyhliadkou a akciou dialógy. Napriek tomu pozoruhodný film približujúci divákovi rozdiel medzi samovrahom, ktorý má často malicherné dôvody na samovraždu, ale rozhodovanie o nej vo svojich rukách a kvadruplegikom, ktorý je pre svoje postihnutie odkázaný aj v tomto na asistenciu, ktorú mu náboženskí, etickí a čojavieešteakí dogmatici odmietajú. (25.07.2010)

Příběh o eutanásii, lásce, životě odvyprávěný přepestře: listování fotek připomíná Ramonovo mládí, Ramon z pozice pozorovatele jedoucího autem, snové vize se prolínají se skutečností (polibek s právničkou Julií). Autoři dokázali mistrně načasovat jednotlivé pasáže; náznakem v rychlejší klipové podobě odvyprávěli dění jednotlivých postav, naopak dokázali působivě natáhnout intimnější pasáže (Ramon - Julie, Ramon - Rose, Ramon - otec, Ramon - synovec, Ramon - švagrová, Ramon - bratr...) Ve vážně laděném snímku je dobře načasovaná i pasáž s knězem, která alespoň na chvilku odlehčí film. Prostředník běhající mezi Ramonem a knězem se fakt musel zapotit. Jenoznačný názor na eutanazii nemám, ale v příběhu jsem jednoznačně fandil Ramonovi. Byla to jeho volba.Zajímavý komentář:Radek99 (08.07.2008)

Nádhera. Filmy zobrazujúce osudy ľudí pripútaných na posteľné lôžko ('Le Scaphandre et le papillon') určite nie sú pre diváka psychicky ľahkou záležitosťou a tento príbeh vyrval a rozštiepil moje citové rozpoloženie do absolútnej prázdnoty a zároveň ma naplnil úžasnými pocitmi z dokonalosti filmu samotného. Alejandro Amenábar dokazuje, že sa vie pohybovať v každom žánrovom prostredí a ani skutočný príbeh s potrebou jemnosti spracovania a citlivej prípravy každého okamihu, mu nie je cudzí. Takisto aj Javier Bardem dokazuje hereckú excelentnosť tým, že oscarový výkon je možné predviesť s postavou, ktorá má úplne paralyzované telo a hýbať môže len hlavou. Každá minúta bola naplnená skvelým herectvom aj zo strany ostatných hercov, minúty ubiehali rýchlo pod vplyvom dokonalých dialógov a skvelej réžie. Na doplnenie obrazu o pocitoch podobne trpiacich ľudí a možnostiach asistovanej samovraždy odporúčam malý dokument 'The Suicide Tourist'. 95%. (22.07.2009)

Svou formou jde o lehce sentimentální, ale rozhodně působivý snímek. Tato působivost je zde však spíše ke škodě. Jedná se totiž více o otevřenou agitaci ve prospěch euthanasie (respektive „asistované sebevraždy“) než o meditaci nad přípustností či nepřípustností takového řešení. Ti dva, kdo se ve snímku odváží sympatickému, charismatickému Ramonovi odporovat, jsou divákům představeni jednak jako sobecký cholerik jednak jako vlezlý, samolibý páter bez vhledu a empatie. V oné klíčové debatě „z patra do patra“ mezi Ramonem a stejně postiženým knězem nejde o souboj argumentů, ale dojmů, přičemž jeden z diskutujících je a priori zesměšněn. Vzhledem k závažnosti otázky, o niž se tu jedná, považuji takovou prezentaci za ránu pod pás. Výsledkem je povedená propaganda, kterou nedokážu považovat za umění. Kdyby totiž někdo natočil přesvědčivý film, s podmanivou hudbou a dech beroucími hereckými výkony, v němž by hlavní hrdina bojoval třeba za „důstojnou smrt“ pro mentálně postižené, jejichž život beztak nemá cenu, měl bych takové dílo také za zlé, i kdyby si jinak koledovalo o Oscary ve všech myslitelných kategoriích. (18.03.2011)

„Von na more” , je presne tým druhom filmu, ktorý mi jednak strašne dlhú dobu doslova unikal medzi prstami, a najmä kvôli tomu som od neho očakával priam nemalé očakávania, ktoré sa bohužiaľ čilskému režisérovi a scenáristovi - Alejandrovi Amenábarovi, nepodarili naplniť do maximálne možnej spokojnosti, alebo aspoň tak, aby prevládala celková zamyslenosť nad samotným príbehom, keďže pojednáva o eutanázii, konkrétne o ochrnutom človekovi Ramónovi Sampedrovi, ktorý zhruba pred 28. rokmi, zrovna skákal šípku do mora práve vtedy, keď na to nebola absolútne vhodná doba, čo sa automaticky podpísalo i na jeho zdraví, o ktorom teraz rozpráva svojej advokátke-spisovateľke Júlii, ktorá sa o tom rozhodne neskoršie napísať pútavú knihu, alebo do deja sa tiež zapája i sympatická mamička Rosa, ktorá má na túto vec spočiatku trochu rozdielny názor, teda asi v takom význame, že život sa predsa (ne)oplatí žiť, i keď je dotyčný mrzákom, čím sa ho snaží prehovárať, aby neustále nemyslel len na smrť, ktorá zo snímku neuveriteľne sála ! V podstate po celý čas o nej až chorobne sníva, že sa mu to nakoniec aj splní ? A ktorá žena mu v tom ešte dopomôže, a či komplicov bude fakticky viacej ? Jestvuje potenciálna možnosť, že si to napokon rozmyslí ? To sa všetko určite dozviete !  / Filmový počin, ktorý je ovenčený množstvom výročných cien, medzi inými aj domácimi cenami Premios Goya, a to až rekordných 14 sošiek, vôbec najviac v celej histórii odovzdávania, tak skrátka vtedy má divák veľký pocit, že uvidí čosi naprosto fantastické, čo doposiaľ nikdy nevidel, no namiesto toho prichádzajú do úvahy najskôr akési rozpačité dojmy, aké sa na mňa zosypali, ako nejaká coloradská lavína. Rovnako sa mi to stalo aj s La Isla mínima, čiže tým pádom by som mal tieto španielske ocenenia brať s rezervou, pretože občas bývajú extrémne nadhodnotené ? Niečo pravdy na tom musí byť. Mimochodom, DP Javier Aguirresarobe a herec Javier Bardem, boli obidvaja vynikajúci, jeden pred kamerou, a druhý hneď za ňou. (20.07.2021)