Neviditelné děti

Tento poviedkový žáner s viacerými príbehmi od viacerých režisérov z rôznych kútov sveta je neobvyklý a má svoje kúzlo. Prvý príbeh je o známej téme využívania detí ako vojakov. Páčilo sa mi, že to jedno dieťa nakoniec pochopí, že to, čo robí je zlé. Dovedie ho to, až k tomu, že stlačí spínač, ale nedozvieme sa, či potom neskôr zomrie, ak ho niekto vyruší a zodvihne sa z neho, lebo tým by to tam, tak či tak vyhodilo do vzduchu a niekomu aj ublížilo a myslím, že práve to to dieťa nechcelo. Ale to by sa dalo ospravdlniť tým, že mohlo byť v šoku. Avšak v tej poviedke sa nedozvedáme nič nového, takže je to len akési opakovanie, pripomenutie, či rekapitulácia. Za tú dávam 50%. Kusturica vsadil na svoju klasiku. Na začiatku použil motívy svadby a pohrebu, ktoré neskôr najlepšie využil vo filme Testament. Opäť je tam moriak a iné zvieratá a mám pocit, že ak by zahraničný divák sledoval len jeho filmy, mal by pocit, že na Balkáne všade pobehujú domáce zvieratá, sú tam blázni a všade sú cigáni. Inak tí cigáni sú tiež jeho bežný prvok vo filmoch a naozaj ich vie skvele obsadiť do filmu, tentokrát to bolo bez vulgarizmov a zo zaujímavým príbehom sirotského chlapca z nápravného centra (Uroš Milovanović), ktorému nakoniec povedia vážnu vec, že vonku je to horšie ako vnútri, čo možno nie je pravda, ale odráža zlú situáciu detí v týchto chudobných a vojnou poznačených oblastiach. Kusturicovi dávam za štandardný výkon len 40%, lebo neoslnil, čo bola škoda, len mierne pobavil tým zborom. Veľmi sa mi páčil príbeh od režiséra Leeho, ktorý ukazuje americkú konzumnú mládež, ktorá miluje komerčné produkty, umelých raperských spevákov a hrajú sa na to, kto je drsnejší, pritom sami doma žijú v morálnych a často aj v fyzicko-materiálnych problémoch. Ukazuje príbeh dieťaťa vyrastajúceho v nefunkčnej drogovo závislej rodiny, ale dáva aj nádej v tom, že rodina drží pohromade a že si uvedomí situáciu a dieťa dá do podpornej skupiny. Lee má u mňa 95%. Naopak Lund mohla najviac s príbehom pracovať. V Brazílii je totiž toľko špecifických problémov, toľko ciest ako ich riešiť a ako na ne poukázať, že to mohla podľa mňa zvládnuť lepšie aj po stránke uvedenia nejakých vážnych riešení. U mňa má 60%. Jordan a Ridley Scott dali príbehu úplne odlišný nádych a poňali ho zo strany fotografa, ktorý sa vracia do detstva a to mu pomôže zvládnuť neľahký osud. Toto bolo podľa mňa vysoko kvalitné. U mňa majú takých 90%. Veneruso naopak poukázal na pouličný život detí v Taliansku, ale nič nové sa tam nedozvedám, skoro žiadne riešenia, len jasne poukázaný konflikt v dvoch protichodných riešeniach, ktoré sú známe a dieťa uvedomujúce si situáciu na konci. Toto bolo na takých 40%. Posledný príbeh od Woo bol podľa mňa najlepší a najlepšie poukázal na rozdiely, riešenia a konzumný svet. Ukázal pouličnú prácu detí, chudobu, bohatstvo a rozvrátené vzťahy a u mňa má 98%. Celkovo to má u mňa tesné 4 hviezdičky. Ale bolo to fajn a uvítal by som viac takýchto projektov. (10.04.2012)

Neviditeľné deti sú presne také, ako sa podľa témy a mien režisérov dalo čakať. Čiže smutné a vysoko profesionálne natočené. Syndróm poviedkových filmov, nevyrovnanosť jednotlivých poviedok, je preto v tomto prípade zažehnaný. Aspoň v mojich očiach. Ide o to, ktorá vás emocionálne zasiahne najviac. U mňa po emocionálnej stránke vedú John Woo a Spike Lee. Scott je najpoetickejší, Kusturica obligátne najbláznivejší a Charef najdrsnejší. Neviditeľné deti by mali mať každý rok nové pokračovanie, vždy ďalších sedem poviedok z ďalších siedmych krajín sveta, až pokým by v nich nebol obsiahnutý celý svet. A potom všetko odznova, pretože svet sa nezlepší. (22.11.2012)

Tento film vám predstaví skutočné peklo, v ktorom tie najnevinejšie a veľakrát najúprimnejšie božie stvorenia pod slnkom musia najviac vystáť. Film z rúk výborných režisérov plný citov, zo skutočne kvalitnej práce vzniklo toto neuveriteľné dielo, a toto všetko podporuje skvelá vizuálna stránka, veľapovediace srdcervúce príbehy, veľmi presvedčivé herecké výkony a strihy. Týmito krátkymi zostrihmi z rôznych kútov sveta sa im podarilo povedať oveľa viac, ako s akýmkoľvek celovečerným filmom. Film má za úlohu predstaviť životy tých detí, ktorých nárek asi my už nikdy nezačujeme, a preto tento film by si prial ich osloviť. (07.02.2011)

Možná bych od povídkového filmu čekal invenčnější dramaturgickou práci než seřadit režiséry podle abecedy... Takže film začíná průhlednou historkou o afrických dětských (anglicky mluvících) vojácích v Burkině Faso. Uf, nejslabší kousek máme za sebou. Emir Kusturica se svým typickým drajvem dokazuje, že k vážnému tématu se hodí i humor. Spike Lee ukazuje, že džungle velkoměsta (Brooklyn) bývá k dětem ještě drsnější. Kátia Lund cestu dvou dětí po Sao Paulu chvílemi pojímá jako videohru, čímž se do hry dostává i dětská fantazie. Otec a dcera Scottovi dali fantazii na první místo a stvořili kouzelné dílko, které vyčnívá nejen svým námětem. Neapolský příspěvek má námětem blízko k tomu z Černé Hory, ale laděn je úplně jinak. Na závěr přišel překvapivý doják Johna Wooa, který se v jeho filmografii opravdu vyjímá. S výjimkou první povídky silná a různorodá kolekce. (01.06.2009)

Tanza (Mehdi Charef) 4* - příběh z afriky, z prostředí dětských bojovníkdy, kdy Tanza by radši seěl ve škole a měl normální dětství, než aby zabíjel. Blue gypsy (Emir Kusturica) 3* - příběh o cikánovi, kterému je lépe v ústvu než na svobodě, má to humorné prvky, ale celkově nic moc. Kusturica, ale jinak točit neumí. Jesus children of America (Spike Lee) 4,5* - příběh holčičky z amerického černošského gheta, která musí řešit věci za které nemůže. Zato její rodiče jsou na přesdržku. Bilu e Joao (Katia Lund) 4,5* - příběh z Brazilských smetišť, příběh pevného pouta a vynálezavosti jak přežít. Taky ukázka blízkosti a vzdálenosti bohatého a chudého života. Zajímavé prostřihy s videohrou. Jonathan (Ridley a Jordan Scott) 2* - těmhle toto téma neměli vůbec svěřovat. Dobrá kamera, střih a hudba nahrazují příběh o ničem. Jednoznačně nejhorší příběh filmu. Ciro (Stefano Veneruso) 3,5* - příběh z Itálie. Kdy děti musí krást, aby měly na běžné požitky normálních dětí, respaktive dětí s normálními rodiči. Song song and little cat (John Woo) 5* - dojemný a zároveň drsný příběh holčičky, která měla sen jít do školy. Nakonec její oporou po strátě dědečka je věc z druhé strany břehu, ze světa neuvěřielně bohatých a rozmazlených. Nejépe ukázány pojítka a rozdíly mezi těmito světy. Nejlepší příběh na závěr. (20.06.2009)