Neviditelné děti

Je velice těžké hodnotit tenhle povídkový film, a to nejen proto, že jednotlivé povídky mají velmi rozdílnou úroveň a výpovědní hodnotu, ale především a hlavně proto, že u zrodu tohoto díla stál kromě jiného i UNICEF. Tato organizace je známá svou charitativní činností a pomocí dětem na celém světě. Méně už je známo, že tato organizace minimálně od konce 90. let na celém světě také podporuje a propaguje potraty, což samozřejmě popírá, stačí se ovšem podívat do jejích dokumentů. Všichni ti dobromyslní a naivní podporovatelé UNICEFu a jeho projektů, všechny ty významné osobnosti, které v dobré snaze přispívají na činnost UNICEFu, zároveň financují zabíjení těch nejnevinnějších a nejbezbrannějších - nenarozených dětí! (A to nemluvě o dalších aktivitách UNICEFu jako je skandální sterilizace žen v Keni a nejnověji i prosazování práv homosexuálů.) Z těchto všech důvodů film nebudu hodnotit a přispívat tím k jeho propagaci. (02.02.2017)

Tento film vám predstaví skutočné peklo, v ktorom tie najnevinejšie a veľakrát najúprimnejšie božie stvorenia pod slnkom musia najviac vystáť. Film z rúk výborných režisérov plný citov, zo skutočne kvalitnej práce vzniklo toto neuveriteľné dielo, a toto všetko podporuje skvelá vizuálna stránka, veľapovediace srdcervúce príbehy, veľmi presvedčivé herecké výkony a strihy. Týmito krátkymi zostrihmi z rôznych kútov sveta sa im podarilo povedať oveľa viac, ako s akýmkoľvek celovečerným filmom. Film má za úlohu predstaviť životy tých detí, ktorých nárek asi my už nikdy nezačujeme, a preto tento film by si prial ich osloviť. (07.02.2011)

V poviedkovom rozložení sa len málokedy vydarí skĺbiť iba bezchybné poviedky, ktoré by utvárali nenapadnuteľný celok. Poväčšinou sa vinou obyčajnosti alebo neúčinnosti (uplatniť pointu v krátkom intervale a zároveň zaujať-napr.-estetickou zložkou neni ani trochu snadné) nájde kandidát na poslabšie umiestnenie a "All the Invisible Children" má hneď dvoch. Charef síce obrába aktuálnu tému rasovej neznášanlivosti, ale akosi mi jeho úryvok príde "nedopečený" a skôr priemerný. Scottovci, ktorí si myslia, že stávka na sardonické výlevy a neradovú kameru sa stáva zaručene výhernou, nie nestáva-prečo(?)-no lebo zmysel uchádza. Takže dámi a páni ledva bronz. Strieborný stupienok patrí Kusturicovi s jeho zažitým manuskriptom, ktorý stroho i srandovne opakuje, že nie všetci cigáni chcú kradnúť, Leemu za mierne sílenú, no určite použiteľnú "poznámku" o nedobrovoľnom infikovaní vírom AIDS. Zlato putuje do rúk Venerusa a jeho pouličného zlodejíčka-talianske vzplanutie, obsahom, formou, výsledkom, Lundovej, ktorej podnikavé deti sú tým najlichotivejším z celého výberu a v neposlednom rade Woovi, ktorého "malá mačička" aj napriek pribalenému sentimentu úplne presne vystihuje onu nespravodlivosť/hodnotovú rozchodnosť danú už od samotného počatia až po nepredvídateľné úmrtie. Slza bola na krajíčku. Inak v globále jednoznačne čo do potrebnosti/dôležitosti veľmi kvalitný projekt o5 odhaľujúci to, čo nikto z "kompetentných" nechce počuť: "na nedbalosť dospelých v konečnom dôsledku aj tak doplácajú najmä deti." Žalostné. (01.10.2011)

Nebýt Ridleyho Scotta, Johna Woo a Emira Kusturici o Neviditelných dětech by asi nikdo neviděl a už vůbec se o ně nezajímal. Je však dobře, že velcí režiséři svá jména věnují i do takto výjimečných projektů. Smutný je však výsledek, který z poloviny působí nudně a bez myšlenky, aby druhá půlka příběhů dokázala zaujmout a "něco" říct. Příběh Spikea Leeho byl z prvu obyčejný, ale prohloubení postav díky jedné nemoci otevřelo jiný rozměr a jde pravděpodobně o nejpůsobivější z povídek. Vedle Leeho byla asi druhá nejlepší povídka od Katia Lunda ohledně dvou sourozenců a jejich cestě za odpadky. Mehdi Charef a jeho část mě nebavila. Stejně jako klasický Emir Kusturica a v podstatě vše ostatní. Vše však působí extrémně "narafičeně" a kdyby mi na konci vyskočilo číslo na bankovní konto s otázkou "Pomůžete?" vůbec bych se nedivil... (18.07.2009)

Tento poviedkový žáner s viacerými príbehmi od viacerých režisérov z rôznych kútov sveta je neobvyklý a má svoje kúzlo. Prvý príbeh je o známej téme využívania detí ako vojakov. Páčilo sa mi, že to jedno dieťa nakoniec pochopí, že to, čo robí je zlé. Dovedie ho to, až k tomu, že stlačí spínač, ale nedozvieme sa, či potom neskôr zomrie, ak ho niekto vyruší a zodvihne sa z neho, lebo tým by to tam, tak či tak vyhodilo do vzduchu a niekomu aj ublížilo a myslím, že práve to to dieťa nechcelo. Ale to by sa dalo ospravdlniť tým, že mohlo byť v šoku. Avšak v tej poviedke sa nedozvedáme nič nového, takže je to len akési opakovanie, pripomenutie, či rekapitulácia. Za tú dávam 50%. Kusturica vsadil na svoju klasiku. Na začiatku použil motívy svadby a pohrebu, ktoré neskôr najlepšie využil vo filme Testament. Opäť je tam moriak a iné zvieratá a mám pocit, že ak by zahraničný divák sledoval len jeho filmy, mal by pocit, že na Balkáne všade pobehujú domáce zvieratá, sú tam blázni a všade sú cigáni. Inak tí cigáni sú tiež jeho bežný prvok vo filmoch a naozaj ich vie skvele obsadiť do filmu, tentokrát to bolo bez vulgarizmov a zo zaujímavým príbehom sirotského chlapca z nápravného centra (Uroš Milovanović), ktorému nakoniec povedia vážnu vec, že vonku je to horšie ako vnútri, čo možno nie je pravda, ale odráža zlú situáciu detí v týchto chudobných a vojnou poznačených oblastiach. Kusturicovi dávam za štandardný výkon len 40%, lebo neoslnil, čo bola škoda, len mierne pobavil tým zborom. Veľmi sa mi páčil príbeh od režiséra Leeho, ktorý ukazuje americkú konzumnú mládež, ktorá miluje komerčné produkty, umelých raperských spevákov a hrajú sa na to, kto je drsnejší, pritom sami doma žijú v morálnych a často aj v fyzicko-materiálnych problémoch. Ukazuje príbeh dieťaťa vyrastajúceho v nefunkčnej drogovo závislej rodiny, ale dáva aj nádej v tom, že rodina drží pohromade a že si uvedomí situáciu a dieťa dá do podpornej skupiny. Lee má u mňa 95%. Naopak Lund mohla najviac s príbehom pracovať. V Brazílii je totiž toľko špecifických problémov, toľko ciest ako ich riešiť a ako na ne poukázať, že to mohla podľa mňa zvládnuť lepšie aj po stránke uvedenia nejakých vážnych riešení. U mňa má 60%. Jordan a Ridley Scott dali príbehu úplne odlišný nádych a poňali ho zo strany fotografa, ktorý sa vracia do detstva a to mu pomôže zvládnuť neľahký osud. Toto bolo podľa mňa vysoko kvalitné. U mňa majú takých 90%. Veneruso naopak poukázal na pouličný život detí v Taliansku, ale nič nové sa tam nedozvedám, skoro žiadne riešenia, len jasne poukázaný konflikt v dvoch protichodných riešeniach, ktoré sú známe a dieťa uvedomujúce si situáciu na konci. Toto bolo na takých 40%. Posledný príbeh od Woo bol podľa mňa najlepší a najlepšie poukázal na rozdiely, riešenia a konzumný svet. Ukázal pouličnú prácu detí, chudobu, bohatstvo a rozvrátené vzťahy a u mňa má 98%. Celkovo to má u mňa tesné 4 hviezdičky. Ale bolo to fajn a uvítal by som viac takýchto projektov. (10.04.2012)