Dveře dokořán

Minghella vie natočiť zaujímavé filmy, ale nikdy sa mu (u mňa) ešte nepodarilo dotiahnuť ich do dokonalosti... Ani v tomto prípade to nebolo inak. Príbeh košatého trojuholníka vzťahov, ktorý spája, resp. komplikuje vyšetrovanie vlámaní do štúdia, je spočiatku celkom fajn. Takisto zaujme aj rysujúci sa vzťah medzi Willom a Amirou, ale čím viac sa blíži finále, tým menej vzrušenia divák prežíva... Jednoducho by som to nazval nejakým dobre rozbehnutým vlakom, ktorý postupne uberá na rýchlosti a keď už sa blíži stanica, tak zrazu nepochopene zastane a nepohne sa ďalej. Čo je trochu škoda, lebo rozbehnuté to bolo fakt dobre. ;o) (27.07.2009)

Touha po nalezení lásky ve spalující vášni bohužel naráží na neprostupnost šedivých betonových zdí okrajových částí města nad Temží, které snad jako by ani štěstí, nejenom v lásce, nikomu nepřály. Minghella tahá spoustu pravd o tom, jak může vypadat láska bez naděje z obyčejných dialogů, které však v sobě skrývají neskutečně podmanivé kouzlo, jež se snaží prodrat na povrch skrz bezkrevné kulisy industriální čtvrti plné albánských přistěhovalců. Dvě hodiny jsem poctivě skládal střípky pocitů, které se naplno scelily až při závěrečných titulcích. Tak silně, až jsem ochoten tu nevěrohodnou výpověď u kárného řízení pozapomenout. (28.10.2007)

Film o súboji rozumu a citu so sociálnym rozmerom. Ani romanca, ani dráma...viacmenej z každého niečo. Jednotlivým scénam a decentným myšlienkam nechýbala súdržnosť, najviac sa mi však páčila permanentne prítomná malá sonda do ľudského svedomia. Nakoniec som si povedala, že ten film bol práve tým ľudským rozmerom strašne fajn, aj keď prvoplánovo nepôsobil výrazne, čím sa u mňa "odležalo" nadpriemerné hodnotenie a spokojnosť. (30.11.2008)

Dvere dokorán sú naozaj skvelým dielkom, tou poslednou labuťou piesňou Anthonyho Minghellu, ktorá v sebe nesie všetky prvky, ktoré počas svojej kariéry Anthony ako tvorca využíval. Film nepôsobí veľkolepo ako anglický pacient, alebo návrat do cold mountin, ale spôsobom akým sú postavy vytvorené a prenesené na plátno je nezabudnuteľný. Aj napriek malému počtu postáv, každá dokáže pôsobiť komplexne – ako niekto kto žije vo svete, má svoje starosti aj radosti. Práve tieto starosti a radosti a ich vzájomné prepojenie sú tou hlavnou témou, ktorú Anthony v tomto filme sleduje a vychádza mu to. Film nemá slabšie miesto a je vystavaný na skvelých hlavných aj vedľajších výkonoch. Binoche so svojim srbským prízvukom je dokonalá. Film sa nezaoberá zbytočným moralizovaním a snaží sa skôr zamerať na vnútro postáv. Na snahu niečo cítiť, objaviť svoje šťastie, bez toho aby si postava na začiatku uvedomila, že šťastie mala celý čas pred sebou. Všetky vzťahy sú do detailu premyslené a ja osobne som mal na konci pocit, že som sledoval naozaj silný skutočný príbeh, ktorý viacej ako na zlobe a nenávisti staval na správnych a nesprávnych rozhodnutiach a hlavne na nádeji. Veľmi pekný film, ktorý rozhodne poteší každého, kto aspoň trocha vyznáva filmy, kde je stred príbehu dakedy dôležitejší ako jeho koniec. (01.11.2010)

Zkušenou režii Anthonyho Minghelly rytmizuje Underworldí elektronika, nicméně ani nadstandardní obsazení si úplně neporadilo s odtažitou "intelektuálštinou" scénáře a neživotnými, do sebe (= do prázdna) zahleděnými osobami, jejichž umělost podtrhly vystupující postsynchrony okázale šroubovaných myšlenek či metafor. Lepší 3 * (07.06.2024)