Šoa

Veľmi nezvyčajný dokument zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorý sa na holokaust díva s odstupom a necháva na divákovi, aby zaujal postoj. Tá nezvyčajnosť spočíva vo forme, ktorá je veľmi detailným rozprávaním suchých faktov viacerými autentickými svedkami, pričom divák má možnosť si z jednotlivých informačných čriepkov poskladať celý obraz vyhladzovania. Tvorcom patrí veľké uznanie za tie dlhé roky námahy, za vytvorenie rozsiahleho diela, ktoré podrobne dokumentuje túto čiernu škvrnu ľudských dejín. Nechcem spochybňovať veľký prínos tohto diela, jeho silné posolstvo, ale ja sa vždy snažím pozerať na kvalitatívnu stránku filmu, najmä tú umeleckú (hoci mnohí tvrdia, že v tomto prípade to nie je možné). No a tu musím spomenúť veľké negatívum (asi jediné zásadné) a to, že je  dokument zbytočne umelo naťahovaný. Najviac je to citeľné v scénach s nezmyselne použitou francúzskou prekladateľkou, keď režisér položí otázku po francúzsky, prekladateľka ju preloží trebárs do poľštiny, Poliak rozpráva a rozpráva, potom sa to prekladateľka snaží všetko prerozprávať do francúzštiny (až vtedy nabehnú anglické titulky), pričom samozrejme jej rozprávanie obsahuje množstvo nepresností. Neviem presne, o čo tu režisérovi išlo, či o nejaký francúzsky patriotizmus, takže silou-mocou musel zaradiť do dokumentu veľké množstvo francúzštiny, hoci sa v dokumente žiadni francúzski Židia nevyskytujú (okrem režiséra samotného). Dokument bol umelo naťahovaný aj ďalšími spôsobmi, ako príliš dlhými, ničnehovoriacími zábermi krajiny (tie mali samozrejme zmysel, ak išlo o autentické miesta), či idúceho vlaku. Ale dosť negatívneho pohľadu, dokument je inak skvelý, nesmierne pôsobivý, s mnohými pre mňa novými šokujúcimi informáciami. Paradoxne sa javí fakt, že bohatí Židia zo západu cestovali do koncentračných táborov prvou triedou, bol som šokovaný tou desivo dokonalou nemeckou organizáciou mašinérie smrti, ich systematickosťou vyhladzovania. Nechýbajú pohľady z rôznych strán, ktoré nevykresľujú v najlepšom svetle ani domácich Poliakov (antisemitizmus), už vôbec nie Ukrajincov (horší ako SS-áci) a napokon ani samotných Židov (vykorisťovali miestnych). Obzvlášť pôsobivé je svedectvo nacistu Suchomela (tajne nasnímané), ktorý s nemeckou dôkladnosťou opisuje celý proces. Trochu mi vadil spôsob, akým režisér kládol otázky (napr. tá dookola kladená hlúpa otázka "Ako ste sa cítili?") a jeho občasná necitlivosť. (10.12.2021)

Deväť hodín trvajúca oral history o holocauste. Ako milovník kinematografie považujem takýto spôsob výpovedi o histórii zaujímavejší, ako strohú literatúru faktu. Pretože tá tiež vychádza zo spomienok ľudí. Šoa sa tvári, že na takejto ploche musí poskytnúť kvantá informácií, čo síce činí, na druhú stranu ale za takúto dĺžku môžu dva faktory. Pri prehovoroch nesledujeme titulky, ale čakáme, kým respondent odpovie a potom nám jeho odpoveď preloží tlmočníčka. A za druhé Lanzmann sa zopár krát opýta viac menej tú istú otázku po sebe a respondent stále odpovedá iba to isté. To je ale iba taký menší a dosť nepodstatný postreh. Že sa ľudstvo zo svojej histórie ponaučiť nedokáže a že utrpenie je náš osud, dokladá dnes napríklad vojna v Sýrii a dlhodobý konflikt v Sudáne. Preto si po pozretí Šoa nepoviete, že tak toto je už chvalabohu iba naša minulosť. Vyzerá to tak, že minulosťou sa vojnové hrôzy stanú až po vyhynutí ľudstva. (17.10.2016)

Tento film je pro mě vrcholným dílem na židovskou tématiku za období WWII. Několikahodinový dokument a svědectví o utrpení, křivdě, sadismu a byrokratickém kolosu na smrt. Jedna z myšlenek filmu, které zazněly jsou pro mě zcela zásadní při posuzování otázky chovaní jedince v extrémních situacích:"Vždy když potkám nějakého dobráka, co mi nabízí nějakou službu, jídlo, peníze a je přátelský, vždycky si položím otázku... jak moc zvěrsky by se tento člověk asi choval, kdyby pracoval v Osvětimi" (citace není přesná, je to několik let zpět, co jsem ten film viděla).... Lidé nemají role černobíle jako tomu bývá ve filmech - ten sadista, jehož pracovní náplní je mlátit židovské vězně, poté co příjde domů, je ten nejgalantnější muž a vzdělaný mladý intelektuál. Aneb průměrný potencionální dozorce Osvětmi chodí každý den okolo nás, kupuje si noviny, obědvá s námi v restauraci, povídá si s námi na vážná témata a v tramvaji vás pustí sednout (29.12.2009)

Lanzmannov monumentálny, vyše 9-hodinový dokument o plánovanom vykynožení Židov v Európe nacistami je poctou tým, čo zahynuli, a zároveň varovaním. Hoci sa začína vetou: „Tento príbeh sa nedá vypovedať“, dokázal – nakoľko to len bolo možné – opísať neopísateľné. V tomto dokumente spomínajú na holokaust tí, čo prežili nacistické tábory smrti (Treblinka, Osvienčim a ďalšie), nezúčastnení pozorovatelia z Poľska, ktorí sa vôbec nesnažia zakryť svoju minulosť či antisemitizmus, a niekoľko „bývalých“ nacistických dôstojníkov. Lanzmannove neochvejné a podrobné otázky odhaľujú barbarské zverstvá a detailné plánovanie, ktoré vyústilo do „konečného riešenia“. V desivých príbehoch sú opísané hrôzostrašné podmienky varšavského ghetta. Lanzmann celých 10 rokov cestoval po týchto miestach zločinu, aby vytvoril svoje kolosálne dielo, ktoré bolo zostrihané z 350 hodín nakrúteného materiálu. V tomto hrôzostrašnom svedectve nie sú použité žiadne archívne zábery, čo dojem z neho ešte viac umocňuje. 90% (13.06.2010)

Dokument jako takový se jistě velkým dílem zasluhuje o zachování tohoto smutného dědictví naší civilizace a tomu nelze dát nic jiného než plný počet hvězdiček. Co se filmařské kvality týče, ta je také ne velmi vysoké úrovni s ohledem an dobu vzniku. V dokumentu (možná proti očekávání) nenajdete v celé jeho stopáži jediný archivní záběr, či hudební podkres. Jedná se v podstatě o prostou řadu interview s přeživšími holokaustu (z obou stran tábora - dá-li se to takto zjednodušeně vůbec rozdělit). Přesto zde najdete řadu velmi silných momentů. Trochu mi vadilo, že se Lanzmann při stříhání nepokusil o větší linearitu, občas se skáče docela chaoticky v čase, případně by šlo dokument sem tam proložit i nějakým faktografickým komentářem, aby se divák rychleji orientoval. Další věc, kterou jsem lehce neskousnul, bylo občasné Lanzmannovo až příliš sugestivní podávání otázek dotazovaným, které mi připadalo, že občas zbytečně tlačí na pilu, nebo někdy zbytečně přerušuje vypravěče, či se ho ptá pořád na to stejné. Ale konec konců u toho se dá přivřít oko, pokud vezmu v potaz, jak dlouho a kolik materiálu musel Lanzmann nasbírat a následně nastříhat, kolik lidí musel najít a přemluvit k rozhovoru, dokonce několik natočit i skrytou kamerou, což bylo jistě dost riskantní. Nelze než vyslovit obdiv nad takovým monumentálním a systematickým dílem. Tento film by měl patřit k povinné výbavě - ne každého filmového fanouška, ale každého člověka vůbec! (02.02.2019)