Poslední recenze (2 709)
Doručovací služba čarodějky Kiki (1989)
"Slečna, čo našla tú vypchatú mačku, by chcela, aby som jej stála modelom." "Nahá?" "Trúba!" Podmanivý príbeh o dospievaní a stavaní sa na vlastné nohy, ktorý dokáže chytiť za srdce. Odohráva sa vo svete, v ktorom priateľsky koexistujú ľudia a čarodejnice, vo svete plnom milých a láskavých postáv, ktoré majú svoju hĺbku a pôsobia úžasne vierohodne. A jedným dychom treba dodať, že ide o svet nádherne vykreslený, hýriaci farbami, človek až zatúži hneď sa do toho malebného prímorského mestečka vydať. 13-ročná "dospeláčka" Kiki je ohromne sympatická postava, trochu tvrdohlavá, s vlastnou hlavou, ale rozhodne jej nechýba veľké odhodlanie a zápal pre vec. No a to jej atraktívne povolanie, ktoré si vybrala, to je nadmieru originálny nápad (kuriérska služba na metle!). Nálada snímky sa väčšinou nesie v takom hravom, pohodovom duchu, ale Kiki zažije i dosť dramatické chvíle, dokonca až priam existenčnú krízu (slabnúce kúzlo, problém s komunikáciou s Džidžim). Našťastie od toho sú priatelia, aby jej pomohli sa cez to dostať, nájsť v sebe tú pôvodnú iskru (výborná postava kamarátky umelkyne, výborný motív hľadania umeleckej inšpirácie). A pri menovaní všetkých pozitív tejto skvelej snímky nemôžem samozrejme vynechať čarovnú hudbu Maestra Džóa Hisaišiho. "Si vážne veľmi milý chalan." "To si zistila až teraz?" "Najskôr si mi pripadal ako šašo." "A vieš, že mi to hovorí aj mama? "Ty šašo! Nečum stále do luftu a uč sa!""
Naušika z Větrného údolí (1984)
"Prišli sme zjednotiť pohraničné národy a nastoliť mier v tomto kraji." Mijazakiho prvé veľké dielo, dielo s veľkým srdcom, ktoré už jasne preukazuje nedostižnú obrazotvornosť svojho tvorcu. Strhujúci, hoci pomerne bezútešný príbeh lemovaný smrťou a skazou je vsadený do nehostinného prostredia, v ktorom všetko ovládajú obrie plesne a obrí hmyz. To prostredie je pritom krásne a veľmi nápadito vykreslené (úžasné je hlavne to "More skazy" s niekoľkými úrovňami). A zvyšné frakcie ľudí namiesto toho, aby v boji o prežitie spojili svoje sily, vedú medzi sebou vojny (to je také dosť príznačné pre ľudstvo, ktoré sa snáď nikdy nepoučí). Aj do tohto nie príliš optimisticky vyznievajúceho diela dokázal Mijazaki vložiť krásne humánne (a ekologické) posolstvo, ktoré stelesňuje sympatická hlavná hrdinka Naušika. Prvá polovica filmu ma bavila o trošku menej, potom ma to už ale totálne uchvátilo, čo vydržalo až do toho nesmierne dojímavého záveru. V jednej zo svojich prvých kompozícií tu exceluje i Maestro Džó Hisaiši (úchvatná je najmä tá skladba spievaná detským hláskom). "... v modrom rúchu odetý na zlatú pláň zostúpi ..."
Howlův kráčející hrad (2004)
"Nechoď sem. Mám príšernú nádchu. Nechcem ťa nakaziť." "Máš strašný hlas... Ako 90-ročná starena." Podmanivá nádhera hýriaca fantáziou, ale tiež citom, rovnako ako predošlá Cesta do fantázie (2001), či mnohé ďalšie Mijazakiho diela. Ten Howllov hrad, to je jedna úžasná chodiaca kopa šrotu, po akej zatúži nejeden divák, čo rád sníva. Maestro v jeho bohatej fantázii tentokrát zavítal do trochu iného sveta, ako je u neho zvykom, do malebného prostredia jedného európskeho mestečka pod horami. Ten svet zaplnil nápaditými postavami, aké dokáže vymyslieť snáď len on sám (ohník, strašiak, psík, babka), ktoré sú také milé, že si ich divák proste musí obľúbiť (a to dokonca i tie zdanlivo čisto záporné). A Mijazakiho špecialitou sú predovšetkým sympatické ženské hrdinky rôzneho veku, tak ako "dvojveková" Sofi v tomto prípade. Okrem pútavého príbehu prináša snímka protivojnové posolstvo, ale aj viacero zaujímavých postrehov o starobe. Opäť raz, a to ešte viac ako kedykoľvek predtým, musím vyzdvihnúť pôvabnú, zádumčivú hudbu Džóa Hisaišiho, čo je jedna veľká podmanivá nádhera, ktorá až vháňa slzy do očí (úplne najviac hlavný motív, najmä jeho fantastická verzia v záverečných titulkoch). Z mnohých doslova magických scén spomeniem aspoň prvý vstup do tajomného hradu, štveranie sa do schodov, únik na "lietadle", sťahovanie a "prestavby" hradu a skvelé záverečné rozuzlenie (s víziou z detstva). "Potreboval by som kúzlo." "Teraz nie. Vnútri vyčíňa strašná čarodejnica."
Poslední deníček (1)
Moje hodnotenia
STRUČNÝ PREHĽAD MÔJHO SYSTÉMU HODNOTENIA
5 = VYNIKAJÚCE = najskvelejšie diela kinematografie, ktoré ma zakaždým silne zasiahnu.
4 = VÝBORNÉ = výnimočné diela, ktoré môžem pozerať aj opakovane.
3 = DOBRÉ = filmy, ktoré sa oplatí vidieť, ale stačí raz (príp. znovu až po dlhom čase).
2 = ŠEDIVÝ PRIEMER = tuctové filmy, ktorých sledovanie považujem za stratu času.
1 = ZLÉ = vyslovene zlé filmy, kde tvorcovia predvádzajú svoju neschopnosť.
0 = ODPAD = hodnotenie, ktoré je pre mňa zbytočné a nikdy ho neudeľujem.
NEDOKONALOSŤ 5-STUPŇOVÉHO HODNOTIACEHO SYSTÉMU
V prvom rade musím zdôrazniť, že 5-stupňové hodnotenie považujem za veľkú slabinu ČSFD. Neviem, či tvorcovia chceli byť originálni, ale prakticky nepoznám ďalšie seriózne hodnotiace weby, ktoré by nemali 10-stupňové hodnotenie (e-shopy do toho samozrejme nepočítam). Mám potom z toho dosť často hlavybôľ, keď sa v prípade jasne "pol-hviezdičkového" hodnotenia (napr. 3,5) musím ťažko rozhodovať, či to hodnotenie zaokrúhlim nahor, alebo nadol (rozdiel medzi 3 a 4 hviezdičkami je pre mňa dosť zásadný). Domnievam sa, že kvôli takejto hrubej stupnici hodnotenia musí nutne prichádzať k istému skresleniu celkových hodnotení filmov. Ak sa totiž väčšina používateľov pri hraničnom hodnotení prikloní k vyššiemu počtu hviezdičiek (to je môj osobný predpoklad), celkové hodnotenie bude oproti realite posunuté smerom nahor. Pre názornosť ešte jedna malá ukážka. Mám dva filmy, ktoré hodnotím na 2,5 a 3,5. Pri nutnosti zaokrúhľovať potom tie isté dva filmy môžu skončiť s rovnakým hodnotením 3, ale trebárs aj s diametrálne odlišnými hodnoteniami 2 a 4. Keď sa tak nad tým človek zamyslí, ide o veľmi významné skreslenie.
DOPAD 5-STUPŇOVÉHO SYSTÉMU NA MOJE HODNOTENIA
Keďže v 5-stupňovom systéme nedokážem spraviť ani tak triviálny úkon, ako je priradenie čisto priemerného hodnotenia (to je 50%, čo by znamenalo 2,5 hviezdičky), musel som si stanoviť, ktoré hodnotenie bude tomu priemeru zodpovedať. A stanovil som si ho na 2 hviezdičky, s tým, že slovo priemer ešte dostalo prívlastok "šedivý". Dôsledok je potom aj ten, že moje hodnotenia sú mierne posunuté nadol a budú sa javiť ako prísnejšie oproti hodnoteniam väčšiny ostatných používateľov (používatelia väčšinou pridelia filmu 3 hviezdičky, ak ho považujú za čisto priemerný). V konečnom dôsledku mi ale nevadí zaujať takýto kritický postoj, aj vzhľadom na to, že na ČSFD je tendencia filmy skôr nadhodnocovať. Ďalším dôsledkom je potom to, že mi tak vznikla široká škála pre hodnotenie "dobrých" filmov (3 až 5), ale iba obmedzená škála pre "zlé" filmy. Pre "zlé" filmy si ale osobne úplne vystačím aj s jedinou hodnotou (1) - ak je totiž niečo žumpa, nepotrebujem sa do nej ponárať, aby som zistil, aká je hlboká. Bez môjho interného 10-stupňového systému sa ale napokon zaobísť nedokážem, takže moje skutočné hodnotenia (v prípade tých "pol-hviezdičkových") píšem na začiatok svojho komentára ("3,5" v mojom komentári má pre mňa väčšiu výpovednú hodnotu než to, či som sa nakoniec priklonil k 3 alebo 4 hviezdičkám).
ROZŠÍRENÝ SYSTÉM MÔJHO HODNOTENIA
5 = DOKONALÉ
4,5 = VYNIKAJÚCE
4 = VÝBORNÉ
3,5 = VEĽMI DOBRÉ
3 = DOBRÉ
2,5 = LEPŠÍ PRIEMER
2 = PRIEMER
1,5 = SLABÝ PRIEMER
1 = ZLÉ
0,5 = VEĽMI ZLÉ
0 = ODPAD
RÔZNE NEDUHY HODNOTENIA NA ČSFD
Snáď najhoršie, čo môže používateľ spraviť, je hodnotiť film, ktorý nevidel. Na ČSFD je za to síce tvrdý postih, ale ako také niečo dokázať? Podobne vnímam aj hodnotenie filmov videných niekedy v dávnych časoch (pochybujem o tak skvelej pamäti a navyše kritéria sa časom nutne menia). No a tiež ma vyslovene iritujú niektorí používatelia, ktorí si pozreli len prvých 10 minút filmu (dokonca sa tým aj chvália) a film suverénne šupli do odpadu. To je akoby som hodnotil nejakú maľbu tak, že si odokryjem len jej pravý dolný roh. Prekáža mi aj istá stádovitosť pri hodnotení. Hoci je z komentára používateľa zrejmé, že sa mu film nepáčil, napriek tomu mu dal vysoké hodnotenie, veď všetci tomu dávajú vysoké hodnotenia a je to predsa kult. Akoby sa hanbil za to, že má iný názor a považoval to za svoje zlyhanie. Úplne samostatná kapitola je hodnotenie 0 (odpad). Mnohí "machri" toto hodnotenie zneužívajú na to, aby sa robili zaujímavými - dám nejakému slávnemu filmu (napr. Titanic) odpad a teraz som veľký "king". Takže celé to hodnotenie považujem skôr len za také pozérstvo a osobne som ho ešte nikdy nepoužil. Neviem si totiž predstaviť, aký by to musel byť film, aby som mu udelil menej ako 10 percent (to by snáď muselo byť nejaké domáce video). Predsa len, skôr než sa film dostane k divákovi (napr. prostredníctvom TV), musí prejsť nejakým sitom, ktoré tie totálne nepodarky väčšinou zachytí. A ak by sa aj napriek tomu nejaký nepodarok ku mne dostal, prečo by som sa preboha naň dobrovoľne pozeral?
MOJA TEÓRIA PROPORČNÉHO ROZLOŽENIA FILMOV V HODNOTIACEJ STUPNICI
Na záver ešte predstavím jednu moju teóriu ohľadom kvality filmov. Uvedené čísla prosím nebrať doslovne, majú skôr dokumentačný charakter. Za celú históriu kinematografie bolo nakrútených odhadom 500 000 filmov určených pre kino. Môj súkromný odhad je taký, že asi polovica z toho je vyslovene zlých filmov (*), takže ostáva zhruba 250 000 aspoň priemerných filmov (**+). Z toho je potom asi tretina aspoň dobrých filmov (***+), čo je zhruba 80 000 filmov. Z toho je asi štvrtina aspoň výborných filmov (****+), čo je zhruba 20 000 filmov. A napokon z toho je asi pätina vynikajúcich filmov (*****), čo je okolo 4000 filmov. Na jednej strane takýto odhad u mňa vzbudzuje nadšenie, že môžem do konca života pozerať iba skvelé filmy (tie nestačí vidieť len raz), na druhej strane to ale u mňa vyvoláva aj zdesenie, že ako mám takéto filmy nájsť v záplave státisícov tuctových filmov. No a tu nastupuje asi najdôležitejšia schopnosť milovníka filmov a tou je schopnosť výberu kvalitného filmu. Kritérií pre výber je síce dosť, ale ani jedno nie je úplne spoľahlivé. Ak ale používateľ skombinuje viaceré kritéria do jedného výsledného, je jeho vytúžený cieľ (odfiltrovanie slabých filmov) výrazne bližšie. Tu je niekoľko kritérií, ktoré používam ja osobne: hodnotenie na ČSFD/IMDb, zaradenie medzi "1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete" (hodnotenia kritikov), získané ceny (Oscary, filmové festivaly), hodnotenia obľúbených používateľov, meno režiséra. Napriek všetkým tým kritériám by bolo ale utópiou si myslieť, že občas na nejaký slabý film nenaďabím, ale aspoň do istej miery zredukujem pravdepodobnosť takejto mrzutosti.