Drevená dedina

Odporná obludnost opěvující komunismus a bolševickou propagandu. Tohle je fakt nechutná ideologická agitka a nedivím se, že získala Státní cenu Klementa Gottwalda. Fuj a hanba!! Příběh vystavěný na zlodějinách komoušů, vůbec neštítící se jejich praktiky ukazovat, právě naopak. Všichni gazdové jsou zlí, jeden se ale přeci jen najde, kterej se pak ke komunistům přidá a pomůže jim. Představitelé Demokratické strany jsou zobrazeny taky jako svině. Nebo majitelé pily - zloději a podvodníci. Opravdu na blití. Jedna dobrá hláška se mě ale líbila, když ženská vyhazuje z chalupy svýho zetě a křičí na něj : "To radšej budem mať pod strechou cigána než komunistu!" Vyvrcholení přichází, když v osmačtyřicátém přebírají komouši moc a hlavní postava zahlásí : "Vy už páni súdiť nebudete, teraz už budeme súdiť my!" Děkuji pěkně, tohle mi stačilo. Zrůdnost. O hereckých výkonech ani nemluvě. (01.03.2020)

A všetci žili v červenej dedine šťastne až do smrti. Zvláštny filmový zážitok. Niekedy mám dojem, že viem z histórie zahraničnej viac ako z tej našej domácej. Tak som sa šla dovzdelať do kina. Dedinu premietali vďaka SNG a ich výstave Prerušená pieseň. Budovateľské päťdesiate roky. Pred filmom šli dva mini dokumenty z toho obdobia. Jeden o budovaní, ktoré vždy šlapalo minimálne na 110% a druhý o oslavách 70ky taťku Stalina. Uf. Socha JVS, ktorú na konci dokumentu odhalili, stojí pri vchode SNG k už spomenutej výstave. Sledovanie filmu bol zvláštny zážitok. Dedinské prostredie, svojské postavy aj herecké výkony, pálenka, koniec vojny, sedliaci, príchod boľševika. Pred filmom nám v príhovore povedali, že hneď budeme vidieť, ako sa postavy delia na kladné a záporné, ale mne všetky prišli také vzdialené, že sa mi naozaj pozdával len Kronerov Ondro, ktorý ale nedostal veľa priestoru. Ako príbeh ma to veľmi nezaujalo, ale ako historická lekcia sa mi to pozdávalo. (Kino Lumiére - 2.10.2012) (02.10.2012)

Film natočený podľa románu F.Hečka. V 50tych rokoch minulého storočia v čase budovania socializmu sa ani iný duch filmu nečakal. Boj dobrých komunistov proti gazdom , ktorí nechceli vymoženosti nového lepšieho sveta. No napriek jasnému scenáru v tomto filme vidieť dobré herecké výkony : Machata, Grúberová, Bagar, Čierny, Adamčík. Preto dávam 60% (05.09.2010)

Debut režiséra Andreja Lettricha na poli celovečerného hraného filmu, po Rodnej zemi v poradí druhý farebný film nakrútený na Slovensku. Zároveň jediný, ktorý v roku 1954 vo filmových ateliéroch na Kolibe vznikol. Ide o typický produkt 50. rokov –sociálnu, či budovateľskú drámu s čiernobielym vykreslením postáv, ktorá bola nakrútená podľa rovnomenného Františka Hečka, predstaviteľa socialistického realizmu. Schematizmu, ktorým je poznamenaný román, sa nevyhla ani jeho filmová adaptácia. Každý film je viac, či menej poznačený dobou, v ktorej vznikol a výnimkou nie je ani Drevená dedina. Tendenčne ladený príbeh sa odohráva v rokoch 1945 až 1948 na Orave, v dedine Stodolište, začína sa na sklonku 2. svetovej vojny a končí Víťazným februárom. Dej filmu sa sústreďuje okolo postavy starého Púplavu, ktorého hrá Samuel Adamčík. Púplava začne po vojne bojovať za znovuvybudovanie osady Mrzáčka, ktorú na sklonku vojny vypálili Nemci, čím si proti sebe popudí bohatých sedliakov – kulakov. Postavy vo filme sú čiernobiele, schematické, všetci boháči, kulaci sú samozrejme zlí, ostatní dedinčania - chudoba, bezzemkovia dobrí. Predstavitelia Demokratickej strany ( napr. Ctibor Filčík alebo učiteľka sympatizujúca počas vojny s Nemcami) sú zobrazení negatívne, komunisti ( Karol Machata ako P. Šechnár) sú vykreslení pozitívne. Hlavne P. Šechnár, ktorý je jednou z hlavných postáv filmu, je vykreslený tak pozitívne, že je toto stelesnenie dokonalosti miestami až neznesiteľné. Z povstania sa domov vracia ako komunista („Mamo, ja som komunista!“) a neznaboh, ktorý sa prestal modliť, čo mu jeho matka nevyčíta , skôr naopak, utvrdzuje ho v tom, že ako dobrý človek sa nepotrebuje modliť. Takže v tejto komunistickej agitke nechýba ani ateistická propaganda. Nechýbajú teatrálne herecké výkony, ktoré dnes pôsobia smiešne, hlavne vtedy, keď sú herci príliš patetickí . (08.11.2010)

Mám taký pocit, že kniha možno aj nebola taká čiernobiela a tendenčná a poskytuje omnoho jemnejšie nuansy a nejednoznačnejšie postavy než tento agitačný budovateľský počin, v ktorom zložité pomery, zmätok a nerozhodnosť povojnovej tretej republiky sa ako tak ukazuje jedine na richtárovi, ktorý nehľadiac na svetovú politiku, snaží sa byť spravodlivý, s každým zadobre a pomôcť predovšetkým obyvateľom svojej dediny bez ohľadu na beh dejín. Keď si uvedomíme, že to boli totálne jednoduchí, z veľkej časti aj negramotní ľudia, zrejme iba výrok jednej z postáv "ja už ničomu nerozumiem" môže ako-tak vystihovať realitu, v ktorej sa náhle ocitli - určite lepšie než obludná čiernobielosť zlých kulakov-pijanov, kolaborantskej germanofilskej učiteľky, zákerných meštiakov z Demokratickej strany (ktorá na Slovensku nad komunistami presvedčivo zvíťazila) na jednej strane, kým na opačnej strane barikády tancujú dobromyseľní statoční Červenoarmejci a domáci komunisti jasní ako nepoškvrnené počatie (ale také prirovnanie im radšej nehovorte). Medzitým pár nerozhodných, čo sa do konca musí rozhodnúť pre jeden alebo druhý extrém, lebo doba a nová moc to jednoducho žiadajú... a všetko v otravnom patetickom herectve a filmárskej ťažkopádnosti 50. rokov. (15.03.2020)