Průvodce

Neveríte, že aj smrť môže byť krásna? Resp. že aj rozlúčka so zosnulým má svoje čaro a krásu? V Sprievodcovi nám to režisér Takita ukázal. Neha, láska a úcta - to sú faktory, s ktorými sa hlavný predstaviteľ Daigo Kobajaši lúčil so "svojimi" mŕtvymi. ... Clivé tóny violoncella pomáhali priblížiť atmosféru smútku, ale napodiv pre mňa boli najsilnejšími časťami filmu tie, ktoré sa odohrávali v hlbokom tichu a mlčaní ... (15.10.2010)

Tak tu sa dá veľmi ľahko pochopiť, prečo Sprievodca dostal Oscara za naj zahraničný film. Nakrútené s citom, s humorom, v dobrom slova zmysle smerom k diváctvu, bez výraznejších skutočne depresívnych momentov, ale najmä všetko s mierou a spomínaným, tak dôležitým citom. Možno aj preto musel byť jednoduchý príbeh rozložený do vyše dvoch hodín. Posledná rozlúčka taktiež nemôže prebehnúť vzbŕklo. Od momentov komických, cez momenty sledovania smútiacich na obradoch (extempóre po nehode na motorke, uf), až po záverečnú osobnú linku s otcom, ktorá film tým najlepším spôsobom uzatvára. (13.12.2018)

,,KDYŽ TAK NAD TÍM PŘEMÝŠLÍM, VEDL JSEM TAK VŠEDNÍ ŽIVOT“..... /// Zvyknout se dá na všechno. I na mrtvá těla. Jen nesmíte natrefit na to ,,špatný“ (to by se pak jeden poblil.) Jinak se tu samozřejmě jedná (ve vší vážnosti) o poetiku rituálu k oživení těla a zajištění posmrtné krásy. Tragédie úmrtí versus obřad plný klidné a precizní práce. Právě ten je silnou částí filmu. Osobní starosti, usmíření a odpuštění mě moc neberou. Stejně jako nevnímám žádný filosofický (ani jiný) podtext. Až to přijde, prostě mě jen spalte! /// NĚKOLIK DŮVODŮ, PROČ MÁ SMYSL FILM VIDĚT: 1.) Jsem ladič – pijan a hraju na čelo (NETÝKÁ SE spíš pijanů než ladičů a těch, co na čelo hrajou před zavíračkou na stole.) 2.) Říká se o mě, že jsem v pálení věcí dost dobrej. 3.) Neumím přečíst kamenný dopis. 4.) Zjistím, že s každý práce se dá donést něco domů. /// PŘÍBĚH **** HUMOR ne AKCE ne NAPĚTÍ * (18.04.2011)

Je známo, že z každého detailu japonské kultury je vytvářen kus ryzího umění. S maximální důkladností, svědomitostí a hlavně s úctou. Úcta k člověku, k životu i ke smrti je to, co mohou ostatní Japoncům závidět. Všichni skončíme stejně. Buď jako popel nebo ztrouchnivíme v hlíně. Ale málokdo je z tohoto světa vyprovázen s tak vznešeným respektem jako to činí v zemi vycházejícího slunce. Okuribito nám s pomocí harmonického, podmanivého soundtracku tuto tradici poutavým způsobem přibližuje. Krásné, opravdu krásné. (21.03.2011)

Je to veľmi dobrá dráma z japonskej produkcie. Má výborný príbeh o violončelistovi, ktorý je hrdý na to, že môže byť členom orchestru, lenže ten je už čoskoro po jeho nástupe kvôli malému záujmu publika rozpustený a tak sa spolu so svojou manželkou presťahuje do svojho rodného mesta, aby tu začal nový život. Už čoskoro sa mu podarí nájsť prácu, ktorou je na jeho nepríjemné prekvapenie pomoc pri úprave zosnulých ľudí pred obradom, no aj kvôli finančným problémov jej aspoň skúsi dať šancu a postupne si ho to získa. Lenže táto práca nie je vo všeobecnosti moc obľúbená a tak sa to snaží tajiť, lenže v malom meste to moc nejde. So spracovaním som dosť spokojný. Už od samotného začiatku to pôsobí skvelým dojmom, ideálne zoznámenie s hlavným hrdinom, jeho nadovšetko milujúca manželka, ktorá je mu nesmiernou oporou za každých okolností, ale samozrejme hlavne samotná práca, ktorá minimálne vo filme pôsobí skutočne mimoriadne a navyše je tu skvelo podaná aj premena hlavnej postavy od začiatočníka, čo prinesie aj viacero vydarených vtipných situácií až po prvotriedneho profesionála, páčili sa mi aj samotné rozmanité obrady a chválim aj tie pracovné vzťahy, spoločné scény dvoch, troch pracovníkov firmy sú tiež plnohodnotnou súčasťou filmu. Takže hlavne prvú polovicu filmu tomu nemám čo vytknúť, všetko je úplne ideálne. Ale v druhej sa to predsa len o niečo zhorší, hlavne mi až tak moc nesadol ten kontrast v pohľade na túto prácu, na jednu stranu pôsobí tak vznešene a pritom ostatní ľudia sa k nej stavajú s odporom, čo tu má veľký priestor a navyše časom cítiť, že to už prakticky ani nemá čo nové ponúknuť, takže už to nepôsobí až tak perfektne ako prvá polovica, ale aj tak je to stále výrazne nadpriemerná kvalita s množstvom výborných scén. Herecké obsadenie je veľmi dobré, sympatický Masahiro Motoki v hlavnej úlohe, moja obľúbená Ryoko Hirosue ako jeho manželka, obe skvelé postavy spolupracovníkov a viacero slušných vedľajších postáv. Réžia a technická stránka sú perfektné, tu po celý čas cítiť, že je to skutočne prvotriedna práca, takže nemám problém. A k tomu aj vydarená hudba. Keby bol celý film ako prvá polovica, tak neváham s plným hodnotením, tá je skutočne skvelá, kvôli tej druhej už síce dávam menšie hodnotenie, ale aj tak som veľmi spokojný, výborný zážitok, ktorý si určite ešte pár krát zopakujem. 81% (07.04.2013)