Ženské oddelenie

Musím říct, že nejvíc se mi líbily herecké výkony. Všichni byli perfektní. Nejvíc se mi asi líbila postava taxikářky Ireny a společnice Karolíny. Anna Šišková byla jako sestřička-jeptiška roztomilá. Škoda, že víc prostoru nedostal Julo Satinský. Celá tahle inscenace stojí na lidskosti a obyčejnosti lidí. Scénař asi nebyl špatný, ale ten konec byl už trochu přes čáru (až moc naivní). (09.05.2012)

"Irenka, vy by ste mohli íct tým vaším taxíkom tam, kde ste ešte nikdy neboli. Volakde dalako. Do Košíc."     V rámci tvorby mojich milovaných Radošincov (rozumej maestra Stanislava Štepku) je toto moja absolútna srdcovka, aj spoločne s hrou Ako som vstúpil do seba (1999). Dielo doslova presiaknuté človečinou, do ktorého sa jeho autorovi podarilo okrem svojho typického humoru vložiť aj kusisko tej psychológie, pričom ako zdroj inšpirácie mu možno poslúžil Bergmanov film Prv ako sa rozvidnie (1958). Podobne ako v spomínanom filme aj tu sa odvíjajú osudy troch žien veľmi odlišných charakterov, ktoré sa stretnú v spoločnej nemocničnej izbe. Prvou je chodiaca (či vlastne dočasne nechodiaca) studnica životnej múdrosti (alias ľudová figúrka) Kováčová v podaní vynikajúcej Katky Kolníkovej, ktorá to celé úžasne ťahá. Ďalšími dvoma sú potom povrchná a namyslená fiflena Karolína (Dagmar Edwards) a svojrázna taxikárka Irena (Darina Abrahámová), tak trochu čertica. Zaujímavé (a tiež veľmi dobre zahrané) sú i ďalšie postavy, ktoré do príbehu vstupujú, ako sú doktor v podaní Jula Satinského, pobožná sestrička v podaní Aničky Šiškovej a najmä neskutočne podarená dvojica Karol a Tibor v podaní Stana Štepku a Jána Melkoviča ("Ja som ti doma hovoril, načo to vlečes, to tažké hebedo. Ale tebe sa to vlíklo dobre, keď sem to vlíkou ja!"). No a ten nádherný záver musí roztopiť srdce aj toho najváčšeho cynika.     "Aj ja som kopu rokov čakala nanho, na smrada starého, čirného. A som sa ho jako vdova dočkala. A nebanujem. Čo nevybaví, dohrá na harmanike." (14.07.2024)

" Idem po závode a tlačím za sebou káru, teda záleží ako mám ruky obrátené." Štepkov nezameniteľný a ľudský humor ma vždy priťahoval a priťahuje + Kolníkovej prejav a vyžarovaná dobrota mi pohladia dušu. Kedykoľvek. Pred dvadsiatimi rokmi, teraz a určite i o dvadsať rokov. " Nájdem ťa aj na kraji sveta. Mám dosť času a dobrý bicykel." (02.09.2010)

Jestli se mi po rozpadu federace po něčem opravdu stýská, tak jsou to slovenské televizní pondělky v české televizi. Umožňovaly stálý kontakt s trošku odlišnou kulturou a podstatně rozšiřovaly nabídku herců, režisérů a vůbec lidí od kumštu. Navíc umožňovaly právě slovenským tvůrcům uniknout z malého slovenského rybníčku. Měl jsem možnost po letech vidět opět tenhle zajímavý televizní film, na který jsem už pozapomněl. Není to nijak vyjímečná inscenace, dialogy občas poněkud šustí papírem a postavy jsou někde na půli cesty mezi typizovanými figurkami a skutečnými plnokrevnými postavami. Nicméně na řadě míst to zajiskří vtipným bonmotem a některé pasáže, jako je scéna namlouvání taxikářky Ireny s poněkud natvrdlým synem starší pacientky, jsou kouzelné. Navíc to osvědčené prostředí nemocnice jako místa, kde se rozhoduje o životě a smrti, hraje taky svou roli. Celkový dojem: 60 %. (01.11.2010)

"Čil už je, na chvílku, všetko v najlepšom porádku", najmä preto, že som sa opätovne dostal k jednej z mála hier Stanislava Štepku, ktoré sú zaznamenané vo forme televízneho filmu. Radošincov mám rád a videl som veľa z ich predstavení. Lenže z "nezabudnuteľného zážitku", ktorý mi pripadal, ako najpriliehavejšie označenie pocitov po odchode z divadla, ostal po desiatkach rokov síce pekný, ale pomerne hmlistý dojem. Preto je sledovanie každej zachovanej hry v pôvodnom obsadení pre mňa sviatkom. Ženské oddelenie asi nie je najlepšia zo Štepkových hier a aj na prejave časti hercov by sa našli chyby. Všetko však prebíja Štepkova a Kolníkovej človečina, teda to, čo z malého dedinského divadla urobilo pojem. (02.09.2010)