47 róninů

Stojí predo mnou ťažká úloha vyargumentovať si svoju skrz naskrz kladnú pozíciu a postoj k Rinschovmu uchopeniu japonskej legendy, ovenčenému prípustnými hollywoodskymi postupmi a zároveň obsahujúcemu prvky, ktoré by mohli navodiť dojem negatívnej kolízie vízie tvorcov a pozorovateľnej reality na plátne. Pre začiatok je nutné vyjadriť moje prekvapenie nad tým, ako sa Rinsch drží prvkov nastolených v traileroch, ale zároveň maže moje značné obavy vychádzajúce práve z trailerov, keď sa sa prekvapivo lyrický príbeh nezameriava len na prvoplánovú zúrivo efektnú animálnosť pri počte trikových sekvencií a hyper-akčného tempa na políčko filmu, ale naopak dodržuje posvätnú úctu a veľmi obozretne narába so začlenením tradície a fantasy (to už dnes píšem po druhý raz) prv(o)kov, pričom dbá na súdržnosť celku. Lamentácia nad pomalosťou rozprávania tkvie v neznalosti japonskej filmovej poetiky pomalého záberu, citlivého rozvíjania príbehu a dialógu (i keď tu konvenčne s dôrazom na súboje a devalvujúc vplyv mentality na vzťahy postáv a štruktúru deja pre potreby dramatickejšieho spádu a obsiahnutia väčšej témy, postranných - i keď banálnych - motívov a zvratov na menšom priestore). Dejovosť sa tu stretáva v priamom súboji s postupným gradovaním z nedramatickej polohy na úroveň fantazijného veľkofilmu, čo je nevšedným a vítaným korením v žánri. Máme tu možnosť tak sledovať ako komorné dvorné a salónne scény, ako aj vizuálne bohaté (sakra, to to musia prísť Američania, aby sa natočil moderný japonský veľkofilm s poriadnou výpravou a bez brutálne gýčovej animácie, ktorá ani na chvíľu nezlezie z plátna?) panorámy a bojové scény, ktoré rozhodne majú čo ponúknuť a nechávajú ešte viac vyniknúť kríženie klasického štýlu so západnými postupmi - už pri scéne honu na démona v úvode filmu som mal chvíľu pocit, že sledujem vysnenú hranú verziu Mononoke hime, pasáž z holandského prístavu naproti tomu mierne pripomína Pirátov z Karibiku. Milostné pletky a hĺbka postáv žiaľ zodpovedá väčšinovo Hollywoodu, na druhú stranu exotická elegancia jej dodáva zvláštnu príchuť a šmrnc. Pre film je zásadné, akou optikou nazerá na japonskú mytológiu a ja musím povedať, že som veľmi spokojný - Rinsch využil možnosti, ktoré mu ponúklo zasadenie do éry Tokugawovho šogunátu (resp. edo, opäť dnes spomínam už po druhý raz) a čerpá z dobových strašidelných legiend a príbehov, ktoré sa šírili medzi ľudom, pričom je badateľná aj influencia kurosawovsko-shakespearovských motívov (prítomných predovšetkým, ale nielen v postave čarodejnice Mizuki a lorda Kiru ňou ovládaného a manipulovaného). U Kurosawu by som sa zastavil - nákladná výprava spolu s uhrančivými panorámami mi nevdojak opakovane pripomenula Ran, nečitateľný hrdina s otáznikom Kai je zasa akoby prevtelením nejednoznačných postáv Toširá Mifuneho v Akirových samurajských filmoch, kde sa neraz núka paralela s démonom a nie je jasný jeho pôvod, motivácia ani cieľ (ktorý tu s ohľadom na euramerického diváka prítomný je a zároveň s ním aj istý atraktívny origin, po ktorého odhalení po celý čas baží). Toto žonglovanie s žánrovými klišé a ich dosadzovanie k síce nie príliš prepracovaným, no i tak zaujímavým postavám a úspešná snaha o zloženie pocty na viacerých frontách súčasne z neho robí niečo viac, než len priemerný blockbuster. Dokonca aj kvalita animácie a pomer vzhľadom k hraným pasážam sa približuje ideálu, aký si pre moderný kinotrhák predstavujem. Obsadenie Keanu Reevesa je opäť hollywoodskym ťahom, ale tentokrát príjemným. Celkovo som teda s týmto miešancom v relácii, ktorú dokonale vyjadruje výraz: spokojnosť. Obavy z trailerov zostali nenaplnené a ja môžem nerušene snívať a brázdiť Rinschov fikčný svet aj naďalej. 80% (28.07.2014) (méně) (více)