Inferno

Příběh není devizou tohoto filmu, ale je to úchvatná atmosféra, která vás s sebou strhne. Dario Argento před vás staví neuvěřitelné obrazy, zajímavé scény a obejde se velmi často beze slov. Nechává vás utápět v tichu, případně volí jen extatický a nervy drásající hudební doprovod. On moc dobře věděl, jak vzbudit hrůzu a „Inferno“ je jen další krásnou ukázkou. Interiéry i exteriéry jsou tu využívány ve prospěch hororu v neskutečné míře, což trochu odkazuje na Polanského, ale zároveň na horory gotické. Musím někdy zakončit celou trilogii, abych si ověřil, jestli po roce 2000 Dario naprosto ztratil sílu a vkus. (01.11.2014)

Po několika mizerných zkušenostech jak s Argentem, tak s italským hororem, jsem byl rozhodnut dát autorovi i jeho zemi sbohem. Alespoň co se filmu týče. Hodnocení mojí topky mě přesvědčilo, abych si to rozmyslel a nelituji. Ne, Argento mě vůbec nepřesvědčil a i přes několik hezky stylizovaných obrazů to bylo tentokráte opravdu naposledy, ale kvůli parádní muzice, která zazní v závěru, se určitě vyplatí o film alespoň zavadit. 30% (07.07.2015)

V Ríme, New Yorku a v nemeckom Freiburgu sídlia Tri Matky, ktoré za pomoci smútku, plaču a temnoty vládnu celému svetu. Najstaršia Mater Suspiriorum (Matka vzdychov) žije vo Freiburgu. Mater Lachrymarum (Matka sĺz) je z Ríma a najmladšia a najkrutejšia Mater Tenebrarum (Matka temnoty) prebýva v New Yorku. Všetky sú Matky a zároveň aj Sestry. Pôda na ktorej majú postavené svoje sídla nasiakla zárodkami smrteľnej nákazy a celé okolie preto hrozivo zapácha. Tieto tri bytosti (trojjediná nesvätá trojica) majú jedno spoločné desivé meno - Smrť. ***** (13.09.2015)

Fakt najlepší Argento. A to už je čo u takého majstra povedať. Dovolil si všetko... Ignoráciu premysleného scenára, absolútny dôraz na dekorácie a osvetlenie, a samostatné hororové scény - doslova akési expresionistické etudy. Úplne opustil pomerne prísne pravidlá gialla, ale ponechal tu "giallovraždy". Rozohral spolu s vynikajúcou hudbou od Emersona jednu z najväčších hororových extází v dejinách filmu. K tomu viac netreba dodávať, to treba vidieť. Akoby tento horor nepochádzal s tohto sveta. V mojej TOP 3 zostane tento film určite navždy. (18.10.2010)

O niečo lepšie než Suspiria, približne rovnako dobré ako Profondo rosso. Nepochybne najkonzistentnejšia a najhustejšia atmosféra v celej Argentovej filmografii. Superluxusný darček pre hororového fanúšika, ktorý má zmysel pre umenie v užšom zmysle slova. Ťažko ho ocení ten, kto očakáva scenár zbastardený racionálnou logikou. V skutočnosti nič tak hororu nepristane ako iracionalita - brnkanie na kakofonické struny podvedomia je neefektívne, ak sa spája s vypočítavosťou. Najlepšie horory sú potom práve tie, ktoré evokujú rozumom nekontrolovateľné zlé sny. Ak si ich po prebudení pamätáme, síce si okamžite povieme - panebože, to bola ale blbosť, hneď vzápätí však dodáme - ale krásna. Racionalita je jednorozmerná, iracionalita nekonečná. Ako by sme inak mohli oceniť Lost Highway či Mulholland Drive? A čo Inferno? Možno brať vážne film, v ktorom je 80% času vyplnených blúdením hrdinov po zlovestných interiéroch sálajúcich červeným a modrým svetlom? Možno brať vážne horor, v ktorom sa objavuje personifikácia smrti v najklasickejšej možnej podobe? Zlé otázky vo svete prekypujúcom takou jedinečnou fantazmagorickou kvalitou. Inferno je geniálne v tom, ako efektívne dokáže v divákovej pamäti odkrývať polozabudnuté detské obsesívne ludikatívne aktivity - snáď každý 8-ročný fagan sa aspoň raz vydal na dobrodružnú výpravu po blízkom, no neznámom a strašidelnom teritóriu, pričom si nepretržite kládol rovnakú otázku - čo sa stane, ak zájdem ďalej, než sa mi zdá rozumné. Inferno nie je horor, pri ktorom sa omdlieva hrôzou, skôr straší a stimuluje fantáziu, čo je úplne najlepšia kombinácia, akú môže "scary movie" v podžánri "evil house" ponúknuť. Apokalyptické finále s desivou hymnickou piesňou a divadelne gestikulujúcou Smrťou považujem za jedno z najlepších v žánri. (03.07.2006)