Modrá laguna

Spoilery. Modrá lagúna vznikla podľa románu Henryho De Vere Stacpoolea z r. 1908, ktorý vyšiel aj u nás, konkrétne v češtine a to dokonca už v roku, držte sa, 1926! Írsky autor (zomrel v r. 1951) následne napísal ešte 2 diely, tie u nás nevyšli. Zato sa ku nám dostalo legendárne filmové spracovanie z r. 1980. V skutočnosti však vôbec nie historicky prvé, tým bola čierno-biela verzia z r. 1949. Asi si myslíte: nie je tých čísle už akosi priveľa, tron? Nebojte sa! Film je taký jednoduchý a priamočiary, že pri ňom môžete bez výčitiek svedomia vypnúť mozog a nebude to vôbec vadiť, takže je fajn, ak si mozog zapražíte teraz číslami, lebo pri pozeraní nebudete nútení hýbať mozgovými závitmi. Ono asi veľa záleží od toho, v akom veku Modrú lagúnu prvý raz uvidíte. Mne sa ju pošťastilo vzhliadnuť ako puberťákovi a asi vám nemusím dvakrát vravieť, že mix exotického ostrova, kanibalov a polonahej Brooke Shields, bol v danom veku vskutku uhrančivý. Režisér Randal Kleisner dobre vedel, čo robí. Tento skúsený chlapík 2 roky predtým natočil exkluzívny trhák s Johnom Travoltom Pomáha a neskôr neodolal a na opustený ostrov sa vrátil v zabudnutej komédii s Amandou Bynes Stroskotaná láska. Zbytočne by som si zo scenára nestrieľal a nekrivdil mu. Mne  pripadá fakt zaujímavé pozrieť sa na to, ako sa na izolovanom mieste učia základným veciam (menzes, sex, pôrod, starostlivosť o novorodenca) dvaja mladí ľudia, ktorým to nemá kto vysvetliť: knihy, ani ľudia. V tomto mi Modrá lagúna pripadala, smejte sa mi, realistická (samozrejme, celé je to na hrane, čo ak by tom boli súrodenci a nevedeli by to o sebe resp. by nechápali významu slova incest?). Čo sa kanibalov týka, ich priestor je malý. Škoda, tých pár scén s nimi (alebo i bez nich, viď. mrazivý prieskum opusteného obetného oltára, ktorý niekomu azda pripomenie Cestu do praveku a pasáž s jaskyňou) je tiesnivých a v dobrom nepríjemných. Ale zas ak by mali väčší priestor, bol by ten film o niečom úplne inom. Po dobrom rozjazde sa každopádne ponorí do vôd skutočne jednoduchého scenára, ktorý nie je na Oscara. Ale kasting je sympatický, takže v spoločnosti Brooke Shields a Christophera Atkinsa (netreba zabúdať na Austrálčana Lea McKerna) ubehne čas rýchlo a svižne. Skvelá je hudba Basila Poledourisa (Barbar Conan) a čarokrásny, dokonalý, gýčový ostrov, ktorého malebné zákutia predáva španielsky kameraman Néstor Almendros (Kramerová verzus Kramer) na jednotku. Divákom sa kombinácia presladenej limonády, light erotiky a dobrodružného survivalu páčila: pri rozpočte 4,5 milióna dolárov len v USA a Kanade trhol fajnových temer 6O miliónov. Na samostatnú kapitolu je finále, počas ktorého je zrejmé, že tvorcovia nemali čas alebo chuť vymýšľať dostatočne inteligentné dôvody a tak to hrdinom skomplikovali na hulváta, dajúc dohromady sériu divných náhod, nehôd a podozrivých dramaturgických rozhodnutí (otec ďalekohľadom pri pohľade na dvojicu mladých ľudí na pláži skonštatuje, že to nie sú tí, ktorých hľadá a to ak som to správne pochopil len preto, že sa správali ako „zvieratá“, wtf). Vinou toho sa film končí tak, ako končí. Jasné, dole klobúk za odvážny záver, lež škoda, že sa k nemu filmári dopracovali nešťastným, ťažkopádnym spôsobom, ktorý je miestami nechcene smiešny (pádlo, žralok). Pozoruhodná je koncovka, kedy sa otec námorníka explicitne pýta, či sú mŕtvi, na čo dostane odpoveď: „ne, jen usnuli“ a nasleduje záber na bobule „večného spánku“, o ktorých im ešte ako deťom povedal kuchár, že sú smrteľné. Pamätám si to zo starého (možno dokonca ešte VHS) českého dabingu, tak možno je to chyba prekladu a v origináli to znie rozumnejšie, neviem. Takto to každopádne vyzerá tak, že sme sa dočkali happyendu a že dotyčné osoby naozaj len zaspali (!). V skutočnosti je samozrejme presný opak pravdou, čo ostatne dokázal sequel doplaviaci sa do kín o 11 rokov neskôr. Začína reprízou konca jednotky, ktorý však filmári natočili nanovo, s inými hercami (!!) a s diametrálne odlišným vyznením (!!!). Veru, aj taký je niekedy svet filmu. (25.12.2004) (méně) (více)