Obsahy(1)
Film Já, Olga Hepnarová je příběhem mladé ženy, která v roce 1973 nasedla do nákladního auta a v centru Prahy zabila 8 lidí. Svůj čin považovala za akt pomsty společnosti, která jí podle ní celý život ubližovala, a v roce 1975 byla jako poslední žena na území Československa popravena. Snímek je existenciálním dramatem Olgy Hepnarové, je příběhem osamělého člověka vymezujícího se proti většinové společnosti, příběhem, který vyústí v tragédii a nemá vítěze ani poraženého. Film nabízí pohled na traumatický život i čin hlavní hrdinky z určitého odstupu tak, aby se emotivně na stranu Olgy Hepnarové neklonil. Film je současně i dramatem lidí z okolí Olgy Hepnarové a snaží se najít příčiny jejího strašného agresivního aktu. (Bontonfilm)
(více)Recenze (660)
Pokud by byl pohled na Olgu nestranný, ano film se snažil takový být. Mě přijde, že celé to bylo o tom aby tu dívku někdo vyslyšel. Další oběť té doby a možná i trochy toho zla v lidech. Ano, sama se v podstatě izolovala, kvůli její sexualitě jí nechtělo porozumět ani okolí, ani rodina a protože nikdo nic nechtěl vysvětlovat, nerozuměla ani ona sama sobě. To jak chodila po doktorech a chtěla do Bohnic nebyl její výmysl, to že taková léčebna byla pro ni jako prázdniny už o něčem svědčilo. Velký pokrok vlastně udělala tím, že chtěla chodit na terapii, ale srazilo ji to, že ji nevyslyšeli s léčbou. Olga trpěla přinejmenším hlubokou depresí a pocity méněcennosti. Teď samozřejmě nechci omlouvat její činy. To jak si vymyslela báchorku o tom, že ona bude pomsta za zlo světa... Ona nebyla pomsta za zlo světa, ale za křivdy a neporozumění. Vlastně ji nikdo nepochopil. A možná trpěla i formou schizofrenie. Na kolik byla otloukánek a člověk trpící, je těžko říct, každopádně i ona sama si vlivem depresí a postoji k životu trochu v tom pekle přikládala. Jak zabila ty lidi, už ji nikdo chápat nechtěl. Lhostejnost lidí vlastně vyústila v katastrofu. Pomoci jí měli doktoři, rodina především a ti jenž se k ní dostávali. Ten její kamarád u piva jí moc nepomohl, protože s ním pila od večera dlouho, což jí zas tolik možná nepomohlo. Zoufalá, zrazená, unavená životem a tak trochu chudinka otloukánek, snovala pomstu životu. Nebráním se ani toho dojmu, že jsi říkala, konečně budu něco znamenat, budou si mě všímat, a popřemýšlí, o tom, co dělají. To se jí nechci zastávat, čin je to pořád hrůzný. A bezcitný. Zpátky k filmu, černobílé provedení, dost dobré připodobnění té doby. Snímek byl na tuto dobu velmi dobrý. Závěr je šílený, ten řev a strach se jen tak nezapomene. ()
Určitě to někdo v nějakém komentáři zmínil, ale mě očarovalo především retro počátku 70. let.V době děje filmu mi bylo kolem 11 - 14 let. To , co se stalo v Praze letmo proběhlo tiskem, spíš si o tom lidi povídali na pavlači. Atmosféra filmu je přesná a vyvolalo to ve mě spoustu vzpomínek na léta dospívání.Je celkem jedno, jestli byl ten Trabant přesně z roku 1973, nebo jaká mohla být tehdy SPZ. Jinak ovšem super výkon polské herečky Michalina Olszańska. ()
kvalitne zpracovanej film ale po zhlednuti traileru (kterej je sice pecka) neni nutny koukat na film ()
Film Já, Olga Hepnarová je výrazný tým, ako dôsledne vyjadruje osamelosť hlavnej hrdinky všetkými výrazovými prostriedkami, no práve tie sú zároveň dôvodom, prečo nie je úplne presvedčivý. Dlhé statické zábery v neosobne pôsobiacich interiéroch, na ktorých je len Olga Hepnarová, podčiarkujú jej izolovanosť. Ešte aj v scénach, kde sa vyskytujú aj iní ľudia, Hepnarovú od nich symbolicky oddeľuje spôsob snímania, kompozícia záberu alebo usporiadanie mizanscény – často neuvidíme človeka, s ktorým sa rozpráva, ľudia sú k nej otočení chrbtom, je medzi nimi nejaká prekážka či obrazu dominuje Hepnarová v prvom pláne. Keď si ide prvýkrát po výplatu, jej drobná postava sa vyníma v rade medzi samými mužmi. Keď ide navštíviť svoju milenku, musí sa načiahnuť po zvonček, žena sa vykloní z okna a díva sa na ňu zvrchu a kým Olga neisto čaká, než jej otvorí, je na ulici sama. Absolútna odovzdanosť formálnemu minimalizmu (filmu úplne chýba hudba) by bola obdivuhodná, keby občas neskĺzavala k manierizmu. Niektoré scény sú vo filme len preto, aby bol dostatočne „artový“. Poľská herečka Michalina Olszańska v hlavnej úlohe má takmer neustále zvesenú hlavu a sklopené oči, dokonca sa celá hrbí a celým svojim prejavom dáva najavo, aká až fyzicky nepríjemná je Hepnarovej spoločnosť iných ľudí. Istú výnimku tvoria len lesbické scény, no tie sú v inak programovo nediváckom filme zbytočne voyeurské a dej i postavy nikam neposúvajú. Pocit odcudzenosti hlavnej postavy prehlbuje aj skokový spôsob rozprávania. Scény (alebo skôr výjavy) končia náhle, strih vynecháva dlhšie časové i dejové úseky a s nimi aj podstatné naratívne informácie a divákovi nič neuľahčuje. Je to pôsobivé, no na úkor psychologickej drobnokresby Olgy Hepnarovej. Tvorcovia sa o ňu zrejme ani nesnažili a chceli filmom sprostredkovať skôr jej vnímanie sveta. Nejasná motivácia hlavnej postavy možno verne odráža realitu, no z hľadiska filmu je dramaturgickou slabinou. Kontrast medzi utiahnutosťou hlavnej hrdinky, ktorá sa navonok živí nekvalifikovanou prácou, no číta Grahama Greena a vo svojich listoch a úvahách používa biblické symboly a latinské citáty, má akiste oporu v skutočnosti a mal by byť jedným z nosných motívov filmu, no nie je dostatočne vysvetlený a pôsobí nedôveryhodne. Tieto dve polohy mohli byť zdrojom napätia, no takto sú len zdrojom pochybností. Autori by boli možno urobili lepšie, keby sa zbavili barličky v podobe listov a hrdinkiných voiceoverov. Je zvláštne, že film, ktorý rozpráva predovšetkým obrazom, divákovi túto stránku Olginej osobnosti neukazuje, iba o nej hovorí. Po spáchaní vraždy sa film začína spoliehať namiesto mlčanlivých záberov na dialógy a monológy a stráca svoju silu. Akoby tvorcovia mali ambíciu čosi ešte dopovedať, no nemajú na to dosť priestoru. Hlavné pojednávanie je len načrtnuté v pár skratkách, pôsobí preto mimoriadne umelo. Hepnarovej filozofické zdôvodnenia jej činu vďaka minimalistickému rozprávaniu nemajú diváci s čím konfrontovať. Jej záverečný prepad schizofrénií (hoci zrejme verný realite) tak v kontexte filmu pôsobí skôr ako výraz autorskej bezradnosti. Samotný film je tak rozpoltený medzi filozofickou metaforou a obyčajnou realitou ako jeho hlavná hrdinka. Táto autorská schizofrénia však zrejme nebola umeleckým zámerom jeho tvorcov. () (méně) (více)