Nostalgie

Česká televize končí svoji recenzi větou: Jediným určujícím interpretačním klíčem tohoto navýsost niterného filmu tak zůstává jeho název. To je samozřejmě "blbost v blbosti". Kdo chce dešifrovat Nostalgii, měl by si přečíst esej Sørena Kierkegaarda "Nemoc k smrti", kde je nostalgie uváděna pod přesnějším pojmem "zoufalství". Ostatně Tarkovskij a Kierkegaard mají k sobě blíže, než je možná na běžný pohled patrné. Jejich existenciální filosofie se vyznačuje podobnými rysy, byť jinými než u Sartra nebo Becketta. Porovnejme třeba: Může-li si člověk sám nad sebou zoufat, znamená to, že si uvědomuje, že má já; a zoufá si nad ním, ne nad pozemskostí či nad něčím pozemským. (07.02.2024)

Dosť som sa načítal o tom, že film by nemal byť jednoducho popísateľný, inak by prestal byť filmom, bol by len niečím povrchným a veľa rečí o tom, aké je toto umelecké dielo podobne, ako jeho ostatné. Nuž musím potvrdiť, že Tarkovskij bol génius. Jeho filmy sú veľmi nedivácke, sú rozťahané a plné obrazov, ktoré sú späté s jeho životom, ale aj s absolútnymi pojmami ako láska, nostalgia, vlasť a inými a mňa cez to všetko vždy priam opantajú a civím na ne ako blázon, ale kto je to ten blázon? Nie sú to ľudia, ktorých tí druhí, ktorí sa považujú za normálnych, aj keď často nevedia, čo to normálny znamená, len nechcú a nevedia pochopiť? To je dosť možné, tak ako bolo povedané vo filme. Proste ďalšie spirituálne dielo, ktoré pripája svoju beznádej, či nádej, ktovie ktoré, to by vedel najlepšie vyložiť asi autor, ale aj tak si v tom každý nájde to svoje a každý si to vyloží inak. Keď som pozeral film Andrej Rubľov, tak som z toho cítil dušu Ruska, aj keď to malo mnoho výkladov, aj keď to bolo zdĺhavé, tak som tomu svojsky chápal. Stalker bol pre mňa niečím tajomnejším, ktorý bol ešte zložitejší, no svoje som si tam našiel. Nuž toto však bolo na mňa veľa, je to ako z iného sveta, najmä ten koniec, aj keď sa v tom dá nájsť vzťah jeho a žien, vzťah ľudí, kultúr, spomienky a sú viditeľné výrazné umelecké ťahy s kamerou, svetlom, priestorom, tak z tohto sa asi budem spamätávať ešte dlho. Toto nie je povrchný film, je to nadčasové dielo, ktoré ma opäť v úvodzovkách nahnevalo, že som ho dosť nepochopil, že ma prevyšovalo intelektuálne a tam kde sa mi zdalo, že ho chápem, ma fascinovalo. Odhliadnuc od vecí, ktoré na filmoch nemám rád, ako samovraždy, fajčenie, zbytočná nahota, ktoré sú pre hlupákov zlými inšpiráciami, ak sa dobre neuchopia, tak toto dielo je opäť niečím výnimočným. Ja proste neviem, ale fascinuje ma to, keďže pravdu hľadám, hľadám odpovede a tie mi zrejme nedá žiadny Harry Potter, Doktor Dolittle, či Kill Bill. Tento Rus bol umelec a zaujímalo by ma, či to bola pravda, že na seanse sa mu zjavil Boris Pasternak a povedal mu, že natočí sedem filmov, čo sa napokon vraj aj stalo a ako je to možné. Proste toto nie je len film, tak ako jeho ostatné diela. Možno jednoduchosťou názvu chcel tentokrát prilákať aj bežného nenáročného diváka, no je to dávno a ako to mysleli už len ťažko zistím. Sám mám niekedy podivuhodné pocity, ktoré neviem pevne uchopiť, dokonca aj čo sa týka nostalgie a spomienok a preto dávam poézii priestor, dušu tohto človeka len ťažko popísať. Tie jeho mokré, studené, tmavé a zničené priestory v ktorých natáča, dodávajú jeho filmom atmosféru, kde sa máme sústrediť na hĺbku veci, no už ma začínajú po troch jeho filmoch otravovať, proste s tým bojujem a aj keď sa tomu poddávam, tak to úplne nechápem, ale cítim z toho dušu a to je pre mňa podstatné. Ako som to pochopil však vykladať nebudem, lebo nebudúce to pochopím možno inak a vy to možno tak, ako by som vám napísal nechápete, preto si to nechám pre seba. (02.06.2013)

„Poezie se nedá přeložit.“ Stejně, jako nelze pochopit i třeba obyčejný vtip, nepatří-li člověk sám k zemi (kultuře) ve které vznikl. „Co je třeba udělat, aby se dospělo k porozumění?“ Vždyť kontakt se navazuje docela snadno. Určitě jsem nedokázala zcela pochopit a docenit tenhle krásný a zároveň smutný, poetický film. Ale už kvůli závěru se svíčkou, se na něj podívám znovu. Přenese-li se zapálená svíčka přes bazén svaté Kateřiny, stane se zázrak. (18.09.2005)

Po skončení tohoto prapodivného filmu otevřu CSFD a cítím se jako Kocour z Červeného Trpaslíka, když v díle "Žádná legrace" probíhala večeře: Lister: -"Dokonalý." Kochanská: -"Vážně naprosto skvělé." Kocour: -"Jíme všichni to samé?" Ano, já se ptám, viděli jsme všichni to samé? Protože já viděl film, který sice vypadal ze začátku slušně (zápletka s rodinou, kterou 7 let držel manžel) ale končilo to… no nebudu tu spoilerovat… řeknu to takhle, pochopil jsem plus mínus většinu toho, co nám chce režisér říct, ale u Solarise jsem se daleko méně nudil, tudíž logicky je možné jen jedno hodnocení. Ano, jedna hvězda s tím, že fakt nevím, jestli si tohle někdy pustím znovu. Andrejovi dám poslední šanci a pustím si ještě Stalkera, ale řeknu vám, už teď se bojím… (03.11.2009)

Monumentálny minimalizmus. Smútok a pocity odcudzenia vlastnej krajiny so svojho života preniesol Andrej Tarkovskij svojim spôsobom mohutne do tohoto diela. Nenájde sa tu nič veselé. Všetko, od starých zničených budov až po každú jednu postavu, prekypuje nostalgiou. Tým nepríjemným pocitom ktorý zaťažuje myseľ a dušu minulosťou. Minulosť ktorá sa už nedá vrátiť žije v spomienkach. Celí tento film je jedna veľká spomienka ktorá sa odohráva v mysli hlavného hrdinu. Do hlavy mu takmer celí čas nevidíme takže sa skoro celí čas prechádza po ruinách zo zamysleným pohľadom ktorý človeka doslova deprimuje. Vcítiť sa do tejto snímky je veľmi ťažké. Na 100% to dokázal asi iba sám Tarkovsij.Dlhé nábehy kamery nechýbajú. za vrchol filmu považujem scénku so sviečkou v kostole a samovraždu na mramorovej soche doprevádzanú hudbou Ludviga Va Beethovena. (03.11.2013)