Nebraska

Emocionálně o dvě třídy nad ´Descendants´. V Nebrasce se toho příliš nevysloví, hraje se obrazem a film má tendenci vámi prorůst a komunikovat tak trochu jiným způsobem. Nebraska působí velmi ´klasicky´, člověk si vzpomene i na Bogdanoviche a jeho první filmy. Payne vsadil na super-obyčejné lidi, což je v poslední době osvěžující prvek většiny ´těch méně závislejších´ filmů. Uvidíme, jak si s Nebraskou pohraje čas; podle mě se Paynovi povedla nadčasová věc. (PS - jestlipak poznáte Buzze ze Sám doma!!!) (25.03.2014)

Tešil som sa dopredu na nový snímok Nebraska,ktorý vidieť dnes,je vzácnosť,najmä pre formu black and white,pričom očakávania sa naplnili zhruba do priemeru.Čo mňa vlastne v skutočnosti bavilo sú výkony June Squibb,ktorej matka Kate je výrazná postava s nepredvídateľným slovníkom,ktorý sa dobre počúva,zato fotrík Woody v podaní Bruca Derna je postavou,ktorá je zapamätania hodná pre celkový výraz jeho trápenia,ale výkon samotný je skôr nudný,synátor David v podaní Willa Forteho,pýtam sa,čo je to za herca,naposledy som ho videl v prúšvihu Bratia Solomonovci,tu nemá čo robiť,jeho herectvo je o ničom.Nominácia pre režiséra je príliš,tak asi do počtu.Snímok je strašne natiahnutý,niekedy nastáva nuda,tempo rozprávania je nezáživné.Kamera Papamichaela je aspoň čerešničkou na torte,ktorá zaujme svojim štýlom.Maximálne by som dal 4 nominácie. Ale odpočinúť si od dnešného Hollywoodu v nezávislom neobyčajnom snímku s dobrými hereckými výkonmi a kamerou,je správna voľba?Ja by som ich cestu absolvovať už nechcel... (30.03.2014)

Z počiatku bezvýznamný výlet otca a syna do Nebrasky, kde na nich ani náhodou žiadny milión nečaká. Nakoniec však získajú možno omnoho viac. Vzájomná komunikácia, pri ktorej každý využíval svoj vlastný jazyk, vzťah, ktorý medzi nimi predtým nefungoval - nebol, sa vytvoril práve počas putovania za neexistujúcou výhrou. Dve vzdialené osoby, ktoré mnoho spája, absolvujú cestu pochopenia a odpustenia. Jednoduchý, trpký,bolestivý, ale pekný príbeh s množstvom vtipných dialógov. (11.05.2014)

Ako dôchodcovská naivita prinúti starého pána uveriť nanajvýš pofidérnemu letáku o výhre milióna dolárov, čo spôsobí v jeho chátrajúcom živote a v nudných životoch jeho rodiny nečakaný reštart. Nejde o absolútnu obrodu v zmysle celovečerného happyendu, ale skôr také ľudské zblíženie v horko-sladkých chvíľach, aké v lepšom prípade môžete poznať aj z reality. Od začiatku (konkrétne takmer od prvých krokov na krajnici) sprevádza hlavného hrdinu jeden zo synov, ktorý zjavne jeho signifikantné vlastnosti, ako dôverčivosť a submisívnosť, zdedil vo výdatnej miere. Postupne sa pridá zvyšok rodiny a to žiaľ nielen tej najbližšej a najmilšej. Zastavia sa totiž po ceste "za pokladom" v jeho rodnom mestečku plnom známych tvárí, ktoré sa zmenili iba natoľko, ako to má v moci čas, čiže charakter im nenarástol. "Výherca" sa chce logicky so svojím šťastím každému pochváliť. No a to má za následok zástup malomeštiakov túžiacich po koristi a teda zneužití situácie. Niet sa čomu čudovať, doteraz mali na starosti len vlastný majetok a miestne klebety. To musí byť predsa nuda a potom, peniaze chce každý. Najsilnejšiu iniciatívu v zatrhnutí tejto nepriaznivej situácie prejaví jeho manželka, sympatická stará pani, ktorá by bola možno rovnaká, keby odtiaľ kedysi neodišla. Ale kto vie. Takto si zaklebetí aspoň na cintoríne, kde jej nikto nebude odporovať, a zdržať sa dlho neplánuje. Ale to už sa vraciam späť v deji a všeobecne neviem prečo sa ho snažím tak detailne vyrozprávať, mali ste ma dávno zastaviť. Ale nie, vy už ma poznáte, som príliš tvrdohlavý, tak radšej so mnou pôjdete až do cieľa. A tam sa splní aspoň niečo z posledného sna starého Woodyho a my si spolu s ním budeme môcť (znovu) zažiť, aké je to, keď si rodič a dieťa vymieňajú miesto za volantom... (25.02.2014)

"Nepotřebuje pečovatelskou službu. Musí mít pro co žít." Černobílá cesta nevrlého Woodyho za "vyhraným" miliónem a odcizeným kompresorem měla něco do sebe. Pro mě však byla příliš dlouhá, obsahovala příliš "nezávislých" pohledů do prázdna, tupých bratranců a velmi nepříjemnou manželku Kate. Při poslechu jejích mouder jsem se hned chtěl opít. Jako Woody. Najednou jsem mu rozuměl a jeho triumfální jízdu městem jsem si nakonec užil, ale až budu v důchodu, tak mi mou výhru musí přinést až do postele. Sorry Woody, já nikam nejdu. (14.08.2018)