71 fragmentů chronologie náhody

Nestor intelektuálních filmů Michael Haneke předvedl možná to nejlepší právě ve své (u nás) méně známé trilogii o smrti (71 Fragmente einer Chronologie des Zufalls, Benny's Video, Der Siebente Kontinent). Přiznám se, že jsem musel film shlédnout dvakrát po sobě, protože jelikož jsem o obsahu nic nevěděl, při první projekci mi až do konce zůstával smysl Hanekeho formálního přístupu přinejmenším neprůhledný (oproti Pianistce, kterou jsem viděl krátce před tím je to trochu jiná káva). Chladným záběrům bez špetky dramatizace, jenž připomínají spíše náhodně sestavenou koláž záznamů průmyslové kamery, které sledují (nedá se říci, že něco vypráví – jenom nezúčastněně sledují) fragmenty z života několika postav, dává konečný a plný význam finální scéna, ke které je film režisérem posouván (nebo spíše jsou k němu posouvány jeho aktéři bez vlastního přičinění). Naprosté oddramatizování snímku připomíná více autopsii než film – chladný jako chirurgická ocel. Suma: jeden z nejlepších filmů o násilí, jaký jsem viděl. (08.03.2004)

Hanekeho trilógia je síce jednotná vo forme ako i naturalistickom režijnom vedení, obsahovo je však kolísavá. Rovnako ako v Bennyho videu tu Haneke koncentruje svoju nenávisť voči societe značne vykonštruovanými udalosťami, ktoré následne nemôžu šokovať do takej miery, do akej by si možno autor prial. Chápem jeho posolstvo, no zároveň som názoru, že hoci ľudia síce sú všeobecne zlí, nemyslím, že žijeme v toxickej morálnej dystópii, tak ako ju vidí/videl Haneke. Jeho dištancovanie sa od prvoplánových emócii a úmyselný chlad mu podľa môjho názoru dozrel až v neskorších filmoch, tu ešte pôsobí trochu nevykvasene, až vychcene. Z trilógie na mňa najsilnejšie zapôsobil siedmy kontinent, ktorý oplýval navyše aj dráždivou nejednoznačnosťou výpovede a boľavým existenciálnym presahom. (13.11.2019)

Film Michaela Hanekeho začína presne týmto písaným úryvkom : 23. 12. 1993 zastrelil 19 ročný študent Maximillian B. na pobočke jednej viedenskej banky troch ľudí a krátko potom guľkou do hlavy spáchal samovraždu. Zmieňovanú udalosť uvidím, až na konci, medzitým vnímam niekoľko typovo odlišných postáv, ktoré majú niečo spoločné s touto finančnou inštitúciou. Buď sa nachádzajú priamo v „epicentre” , keď tam vtrhne tento šialenec, alebo sa ich to nepriamo týka tak, že ich príbuzní sú zrovna v nesprávny čas na nesprávnom mieste, poprípade, ako zbraň vlastne, cez koľko rúk, doputovala k Maximillianovi, ktorý znenazdajky, nazlostený vyšiel zo svojho auta spred benzínky, a nasmeroval si to na miesto, na ktorom vznikol deň pred Štedrým večerom, a v celej Viedni, nepríjemný M-A-S-A-K-E-R, ktorý sa následne niesol v negatívnom duchu ! Filmom ma často sprevádzali archívne zábery ( správy ), kde sa horúčkovito vysielalo znepokojivé dianie v bývalej Juhoslávii, t. j. občianska vojna, alebo chaos v Somálsku, či aj pedofilná celebrita Michael Jackson sa obhajuje a cetera. Postupom filmového času, sa cez jednotlivé dátumy, roku 1993, presúvam práve k tomu, k čomu ma nasmeroval samotný úvod. Je to nesmierne ťažká vec, ktorá mnohým divákom sadnúť nemusí, občas som sa v tom strácal, ale treba to pozorne sledovať, pretože si tieto jednotlivé fragmenty, dokážem rafinovaným spôsobom pospájať dohromady. Obsahuje to také zábery, ktoré mi nevyčarili úsmev na ksichte. Vskutku, na Hanekeho, dobrý pozor si dajte, lebo si o vás nemyslí nič pozitívneho... Zhliadol som od neho ôsmy film, a je mi 100 % jasné, čo si myslí o človeku, ako takom... A nie je to nič pekné ! (10.09.2017)

Platí tu takmer to isté ako pri snímke Siedmy kontinent . Ide o veľmi industriálne vyzerajúcu snímku ktorá je naplnená depresiou, anómiou a je spracovaná v pomalšom tempe. Každý fragment tu má svoju štruktúru ale aj tak sa mi to celé tiahne a miestami ma to nudilo. 71 fragmentov chronológie náhody sleduje päť dejových línií ktoré sa na konci spoja v jednom masakre. Začína sa to chlapcom ktorý ušiel do Rakúska kvôli vojne v jeho domovine. Ďalej tam sú dve manželské dvojice, jedny si chcú adoptovať dieťa, druhý zase dieťa majú ale otec je agresor a alkoholik. Potom je tam dôchodca. A nakoniec je tam aj 19 ročný študent ktorý na konci rozpúta, už na úplnom začiatku spomenutý, pekelný masaker. Na to som sa tešil najviac.. A ono to finále nakoniec ani nebolo také ako by som čakal. Amok ktorý študenta zachvátil nebol vyobrazený tak, aby som pociťoval nejaké emócie, to je jedno či kladné alebo záporné. Proste v priamom prenose zabil niekoľko ľudí a ja som nepociťoval nič.. A to by som pri psychologických drámach mal. (25.12.2014)

ten názov je 1) skvelý, 2) výstižný; ten film je 1) hanekeovský, 2) mrazivý; pre mňa osobne sa najviac ráta to, že dokázal 1) absolútne pohotovo zareagovať na udalosti a natočiť (nielen na vtedajšiu dobu) aktuálny a dôležitý film/výpoveď, 2) dokázal to zasadiť do tak širokého kontextu, čo však nijako nezovšeobecňuje a nebanalizuje jednotlivé konkrétne, drobné osudy/príbehy; okrem mozaiky jednej tragédie urobil aj vitrážové okno sveta zmietaného tragédiami rôznych akostí; (18.03.2012)