Pojedeme k moři

Jirka Mádl mě hodně překvapil, samozřejmě v tom kladném slova smyslu. Jak ho nemám jako herce příliš v oblibě, tak na postu scénáristy a režiséra se mu rozhodně vyhýbat nebudu! Jirka totiž servíruje povedenou hořkosladkou komedii, která stojí na originálním a jednoduchém pojetí snímku, doplněnou skvělými nápady, povedenými vtipy a zajímavém náhledu do klukovského světa. Oba dětští představitelé podali slušné výkony a byli rovnocennými partnery svým starším kolegům. Zkrátka, tento debut se povedl a jsem moc zvědav na Jirkův další snímek. (11.04.2014)

Kotek v podstatě jen žvaní, ale netočí. Mádl mlčí, ale točí. Nemůžu se sice ubránit dojmu, že jeho režijní nezkušenost a naivita film citelně poznamenává a že film selhává na základních úrovních (takhle vypadá home video? takhle rámuje jedenáctiletý kluk? takhle se chová jedenáctiletý kluk?), ale přece jen se pokusil o něco, co před ním dlouho dobu nikdo nezkusil. Btw Vetchý si to asi spletl s natáčením Okresního přeboru. Velmi slabé 3*. (23.02.2015)

Podstatné je to, čo režisér vystihol vierohodne. Svet detského vnímania sveta, nech je akokoľvek uletený, z pohľadu dospelého možno až šialený a bláznivý. Vydarila sa aj konfrontácia sveta detí so smrťou, sexom alebo bitkami rodičov. Hoci v prípadoch domáceho násilia a mentálne postihnutého tvorcovia až príliš podľahli všeobecne páčivým efektom. Konkrétne sa to prejavilo v gýčovom zábere dotyku zdravej a postihnutej ruky v žiare Slnka. Evokuje záber z filmu E. T., čo bol hádam prvý mainstreamový veľkofilm o strete normálneho a postihnutého (možno preto je v úvode Spielberg chlapcom-začínajúcim režisérom tak radikálne odmietnutý). Vyústenie problému s domácim násilím zodpovedalo zase odpovediam z psychoporadní dneška na otázku, ako to riešiť. Poradne vravia: rozdeliť rodinu! Nápravy sa údajne nikdy nijako nedočkáte (ani po smrti - viď horory, kde strašia duchovia zlostníkovi a ježibáb, čo za života strpčovali život myšlienkami, ohováraním a činmi každému, kto pôsobil len trošilinku šťastne či bezstarostne). Tieto výhrady spolu s nešvárami skoro všetkých českých filmov (rozjuchaná pieseň a počas nej sada prestrihaných záberov ukazujúcich veselý život hrdinov filmu) spôsobili, že hviezdička išla dole. Zvyšok fajn. Poznámka: Chápem aj reakciu Tetsua a jeho recenzie, ktorý sa v nej musel vymedziť voči každému, komu sa film páčil slovami "nechápou co je to umění", "mají na film nízká kritéria", prípadne, že "mají nedostatek fantazie či empatie". Film, nakrútený z pohľadu chlapca je podľa neho "spíš materiál pro psychiatra" a divákov v diskusii obviňuje, že videli teda určite menej filmov ako on. Chápem Tetsua. Má najviac osvalený modzog medzi kritikmi. Jeho slová musia byť teda tiež silné, pružné a ohybné. Nepriepustné a pevné. Nezlomné a hrdé. Ako vravím - chápem aj postoj Tetsua. (13.11.2014)

Celý čas premýšľate kam to smeruje a hľadáte toho motor, a nakoniec odchádzate rozplynutí a dojatí. Čoby scénáristický a režijný debut mladého herca, ktorého doteraz nikto nebral vážne, je Pojedeme k moři zjavenie. Malý český film, ktorý autorskou originalitou dosiahol svetovú úroveň. S malými prostriedkami, bez kalkulu, s túžbou vyrozprávať silný príbeh s autobiografickými prvkami. (11.04.2014)

Chce to odvahu natočiť v českých podmienkach film bez výraznejšieho komerčného potenciálu, čiže s vedomím, že sa vám s najväčšou pravdepodobnosťou nevrátia náklady. Netreba sa príliš zamýšľať nad tým, či by sa dalo toto všetko natočiť ručnou kamerou aj v reáli, je jasné, že by to tak nešlo. Podstatnejšie sú tu iné veci, napríklad to, že sa akoby nepozeráme na Mádlov film, ale na domáci film malého "Miloša Formana". Pojedeme k moři je potom film o dospievaní, o vyrovnávaní sa so spoznávaním tienistejších stránok života. A pôsobí to dojemne a úprimne. Mne to k spokojnosti stačilo. (26.02.2015)