Dámy z Bouloňského lesíka

Výnimočný, typický Bressonov štýl. Zvláštna kamera, hra so svetlom, minimum postáv.. Žiadna naivita, či sentimentalita tu nemá miesto. Na každú vetu, každý detail sa musí človek sústrediť, aby sa dokázal vnoriť do psychiky jednotlivých postáv a pochopiť ich konanie. Jeho rukopis je minimalistický, ale vo svojej podstate veľkolepý. Celý film vyznieva stiesňujúco, až depresívne, ale o to viac v závere jasne zažiari NÁDEJ (v tom mi je Bresson oveľa sympatickejší ako napr. Bergman). Tento štýl Bresson doviedol takmer do dokonalosti vo svojom ďalšom filme Denník vidieckeho farára. (19.02.2011)

Pomsta odvrhnutej milenky bývalému partnerovi v adaptácii jedného z príbehov Diderotovho románu Jakub fatalista. Rafinovane naplánovaná hra, počas ktorej pomstychtivá Elena pripraví pôdu pre lásku, ktorá má byť v pravej chvíli rozváľaná ako domček z karát. Bresson minimalizoval vonkajšie prostredie. Slová, tieňovanie, zatmievačky, predeľujúce dej i hudbu naplno podriadil emočným pohnutiam postáv, do deja nevpustil nadbytočnú osobu, a predsa film ani náhodou nepripomína divadlo. Forma, očistená od balastu, zdôrazňuje motívy konania aktérov lineárne plynúceho príbehu. Pri sledovaní vyvoláva takýto abstrahovaný spôsob podania doslova pocitovú búrku. Dej plynie v etapách plánu prefíkanej Eleny (famózna kreácia Maríe Casaresovej - bŕ - išiel z nej až strach !). Protistrana nejasne tuší pascu, ale citom sa neubráni. Už dávno som tak nedržal pri filme palce kladnej hrdinke ! (04.02.2006)

Pri precíznej režisérskej práci v spojitosti s kvalitným scenárom ( na dialógom pracoval Jean Cocteau ) musel logicky vzniknúť kvalitný snímok. V princípe ženský film hovorí o pomste na mužovi ( ten je tu ozaj len predmetom pomsty ), ktorý odmietol bohatú milenku. Bresson používa minimum postáv, čiernobiela kamera znásobuje temnotu scén i duše hlavnej predstaviteľky. Hélene v podaní María Casares je vskutku démonicky chladná a uveriteľná. (17.01.2015)

Dámy z Bouloňského lesíka se inspirují pouze jednou částí z Diderotovy knihy (přesně řečeno jednou vyprávěnou anekdotou), onen román jako celek přece filmově rozpohybovat nelze, dramatizace se aspoň s radostí a úctou chopil Jakubem a jeho pánem Milan Kundera. Jest toto však (ještě) velice tradiční Bresson, divadelní, bez většího překvapení, příběh je snímán v americkém plánu, s klasickým střihem, kamera je poetická v duchu své doby. Dialogy sepsal Jean Cocteau. (28.01.2010)

Film, v němž už se rýsují charakteristické prvky Bressonova stylu. Herecky uměřené, ale ještě ne úplně umrtvené. María Casares jako intrikánka Helene mě úplně okouzlila. Pozorný divák si taky všimne, že věta "Zhřešila jsem jen tím, že jsem milovala" je zopakováním téže klíčové věty z předchozího režisérova filmu (Andělé hříchu). (10.08.2014)