Psí dny

Nepochopený art od patriota Seidla, ktorý robí psiu službu Rakušanom:)... Po dopozeraní tohoto si človek povie "bože tí rakušáci sú ale prasce". Je to len koláž bizarných postavičiek s ktorými sa divák nemôže stotožniť. Tie postavy sú tak nesympatické, že to až nemôže byť náhoda. Najmä tá uletená stopárka, ktorú kamerovať muselo byť utrpenie....Tá snaha o autentický pohľad na bežný život ľudí bez nejakého hlbšieho zmyslu akurát nudila. Na rozdiel od Hanekeho, ktorý vie podať realisticky zaujímavý príbeh to Seidl robí len buransko-nudným spôsobom... (09.02.2014)

Kultovní rakouská Seidlova šílenost, která nám připomene, že na světě (potažmo ve Vídni) nežijí jen lidé bohatí, šťastní a psychicky zdraví. Naopak, tenhle film strávíte ve společnosti samonasíracího protivného důchodce, mladého ultražárlivého macho-mana ve vytuněném Opelu Calibra, vystresovaného prodejce domovních alarmů, těžce submisivní a nadržené učitelky na základní škole a další spousty narušených, nenávistných, nešťastných lidí na předměstí Wien-Favoriten. Přestože se vám to bude zdát strašné (a ono se na to moc koukat fakt nedá), stojí za to to zkusit. Něco takového jste totiž ještě zaručeně neviděli. Zoufalost, beznaděj a malichernost vás vlepí do sedačky. Výborná sranda ovšem je popovídat si o tomhle filmu s Rakušáky :-)))). Ti sebereflexivnější totiž tvrdí, že nejstrašnější na Psích dnech je to, že jsou pravda. (25.11.2005)

Petronius a Richard Linklater točia film o rakúskom národe... Vlastne nie, to si len persóna menom Ulrich Seidl, pasujúc sa do role odosobneného komentátora doby, vypožičiava charakteristické prvky ich jazyka. Jeho postavy sú ohavné, odpudivé, alebo prinajmenšom nudné a bezcieľne prežívajú v poloprázdnom svete, ktorý sa svojou nečinnosťou rúti do záhuby. Monotónne tempo, nekonečná každodenná rutina, ubíjajúca ťažkopádna repetícia zobrazovania strohej reality, prerušovanej len emócií zbavenými erotickými, násilnými a grotesknými výjavmi, smerujúcej od ničoho k ničomu. Stereotyp povýšený na princíp, škaredosť a zvrátenosť na jediný vonkajší prejav ľudí pod vplyvom extrémne teplého leta. Popkultúrne vplyvy sa jemne odrážajú v náznakoch a detailoch, dekadencii, hudbe a rebríčkoch istej stopárky, ktorú by ste nechceli stretnúť ani v tej najhoršej nočnej more. Jednoducho film o tom, akí sme. Než som pochopil autorský zámer a stoickú réžiu, zžieralo ma nutkanie film okamžite vypnúť a pri jednej scéne sa mi chcelo zvracať. Teraz som napriek všetkému (a predovšetkým znechuteniu a vnútornej podlomenosti ťažkopádnosťou) presvedčený, že sa k Hundstage i Ulrichovi Seidlovi opakovane vrátim. 100% P.S.: Spolu s Angst a domácou tvorbou Michaela Hanekeho zrejme jeden z najvýznamnejších rakúskych filmov vôbec. (05.12.2014)

Čudesný, niečo medzi dokumentom a hraným filmom sploštený výpek každodennej rutiny, kde Seidl manifestuje monotónnosť ľudských činností do realistického extrému. Unikátnosť diela je zvýraznené nie iba karikatúristickými absurdnosťami, ktoré na nás vrhajú odtieň márnomyseľnosti, lenivosti a bezživotnej energie, ale aj silnou psychologickou výpoveďou o činnosti nášho libida a pocitu narušenej konformnosti. Na experimentálny film príliš presvedčivé a živé, na dokument zase farbisté so silným subverzným presahom [ART Film Fest, 2019]. (23.07.2019)

Ejhle, člověk 21. století! Výborní (ne)herci v zajetí blahobytných strázní... Co jiného říct, než že toho má pan Seidl hodně co říct. Totiž, tak nějak čekáte, kdy děj vyústí v tragédii a až s koncem si uvědomíte, že to CELÉ byla tragédie, která si navíc dál žije svým vlastním životem, patrně řízeným podprahovými signály z La Cucarachy :-) Viděno v rámci Season Challenge Tour, týden ve Střední Evropě. (07.10.2015)