Utiš vodu

Příběh byl hodně stylizován kamerou. Jsou tady nádherné záběry, ale jsou tady i záběry, které mohly být sfouknuté za tři minuty a ne za půl hodiny. Někdo se určitě u takové konzistence rozplývá, protože tady už nejde ani tak o samotný příběh, jako spíš o kochání se vizualizací. Řekla bych, že samotný děj je tady spíš doplňkem. Přiznám se, že mě tohle drama nudilo. A celá podstata příběhu nebyla pro mě tak niterná a smyslná, jak asi měla být zamýšlena. (10.10.2015)

„Až zostarnete, budete sa snažiť, aby ste neboli príliš veľké bremeno. Budete sa držať v úzadí, aby z vás ľudia nemali zlé pocity.“ „To je ušľachtilé. Ja by som to nezvládla.“ „Čo je na to ušľachtilé? Som iba zbabelec. Vy, mladí ľudia by ste nikdy nemali byť zbabelci. Ak chcete niečo urobiť, urobte to. Ak chcete niečo povedať, povedzte to. Ak chcete plakať, plačte. Starí ako ja už len zberajú omrvinky. Ale máte našu podporu.“ Japonské filmy majú v sebe neskutočnú poetiku. Zrodenie, život, láska, smrť, prepojené v jeden neoddeliteľný celok. Hoci film pomaly plynie, nenudí ale práve naopak pomalé tempo umožňuje divákovi naplno si vychutnať prepojenie ľudských osudov so silou prírody. Veľmi silne vyznievajú dialógy hlavných postáv, v ktorých sa snúbi životná múdrosť starých majstrov s dennou realitou moderného človeka. A tak dlhé pohľady do očí, som snáď vo filme ešte nevidela  (24.02.2015)

Na Naomi Kawase malo azda najväčší vplyv to, že až do dospelosti prakticky nesledovala filmy. A tak sa v jednej zo svojich raných dokumentárnych snímok – Ten, Mitake - mohla rozbehnúť a v mŕtvolke splynúť s mliečnou cestou - podobne, ako mliečna cesta s hukotom prenikla hrdinom Kawabatovej Snežnej zeme. Nie, jej dokumentarizmus nevedie k deskripcii a k odstupu, ale k splynutiu s okolím. Asi ako keď v zbierke básní Manjóšú čítame o bývalom sídelnom meste Asuka a vieme, že sa za popisom prírodných dejov skrývajú city, predkovia a všeobsiahle kami... Predovšetkým však básnik, ktorý sa stal svetom navôkol. Pri sledovaní posledných kŕčov zničeného ekosystému vo svete bez Boha, sa práve jej filmy môžu stať istým typom evanjelia a zmierenia sa so smrťou. V jej filmoch je priestor navôkol plný citov, ale nie v nadprirodzenom, ani antropocentrickom slova-zmysle. Je to priestor vzťahov. Hrdinovia s okolím vstupujú do neustálych interakcií, až sa v ňom akoby strácajú. Je záverečný tajfún symbolom Kaitovho rozrušenia, alebo je jeho vnútro len unášané prírodnými náladami? Blízkosť však nie je len priestorová kategória, ale i časová. Je to svet rutinných cyklov – striedania sa dňa a noci, období pokoja a tajfúnov, ale i návratu „predkov“. Tí sú sprítomňovaní v znovu- prežívaných mýtoch a rituáloch, ako je napríklad Augustový tanec alebo žalospev Yuta. Samotný film môžeme chápať ako interpretáciu mýtu o dvoch božských deťoch, ktoré na zem zoslal Nebeský cisár, aby znovu zaľudnili ostrovy Amami. Zobrazený časopriestor tak môžeme vnímať ako transcendentnú entitu presiaknutú minulosťou a citmi, ku ktorej si hlavné postavy musia utvoriť vzťah a splynúť s ňou. Subjektom je tu skôr "príroda" a správnym prístupom je tu otvorenie sa citovej transformácii, ktorá prichádza so svetom-udalosťou. Azda práve tento  prístup, ktorý nechápe človeka ako niečo vytrhnuté z okolia, môže priniesť ére konca sveta citový rozmer. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Rád pozerávam rôzne meditatívne filmy, kde samotný dej ani nie je až tak podstatný, rovnako festivalový štýl mi vôbec nevadí, skôr naopak a všetky tie prvky ako otázky ohľadom života a smrti alebo spolužitie s prírodou v harmónii sú mi minimálne vo filmovej tvorbe tiež veľmi blízke, takže Still the water mal všetky predpoklady, aby si ma získal, ale na moje prekvapenie sa tomu tak nestalo. Určite nemôžem ani povedať, že by to bolo zlé, ale to jediné, čo tu u mňa dokázalo vyvolať aspoň nejaký záujem o dianie je línia s umierajúcou matkou, obzvlášť pri jej konci, ale nemá to zase tak moc priestoru. Inak som sa po celý čas mal problém naladiť na tú správnu vlnu, hlavné mladé duo ma prakticky nezaujímalo, pričom ani vedľajšie postavy ich vôbec nepodporujú a celkovo spôsob, akým sa tvorcovia stavajú k jednotlivým výrazným prvkom mi vôbec nevyhovoval a viacero scén si určite mohli odpustil, hlavne zabitie kozy. Navyše aj to audiovizuálne prevedenie mi až na pár momentov príde len úplne obyčajné a tak ani po tejto stránke som si to nemohol užívať. Takže radšej tomu ešte niekedy šancu dám, ale nemyslím, že by sa môj postoj zmenil, vzhľadom na typ filmu určite sklamanie, ale zase na ten priemer mi to aj tak určite stačí. 55% (15.11.2015)

Pre mňa neuveriteľné prekvapenie. Po predchádzajúcich Kawasiných filmov som bol skeptický. Ale konečne sa mi dostala pod kožu a to úplne. Od jej debutu sa jedná pre mňa o jej zatiaľ najlepší film. Meditatívnosť, úprimnosť a mystifikácia prostredia sleduje s pozorným okom a dokumentaristickou presnosťou dvojicu mladých ľudí so všetkými ich problémami a túžbami aké si len viete predstaviť. Kawase tu naplno využíva cit pre detail a sledovanie viacerých postáv reagujúcich na jednu udalosť. Celé je to také iné, krásne a hlavne úprimné. A zábery na rozbúrený oceán sú dychberúce. Veľmi sa mi to páčilo a naozaj by som len pokračoval v písaní hlúpostí, pretože to naozaj pre mňa obsahuje veľa pozitívneho. Určite sa k nemu budem ešte niekoľko krát vracať. (31.03.2017)