Křížová cesta

Spoilery! Typický Haneke. Statická kamera, dlouhé záběry a snad kolem 15 střihů. Něco takového natočit musela být zejména pro herce obrovská fuška. Stačilo udělat během jedné cca 8minutové scény větší chybičku a celá scéna se musela opakovat. V tomhle bych hrát opravdu nechtěl. Celý příběh je prostě fantastický. Už úvodní scénka naznačuje, že půjde o něco mimořádného. Nejvíce se mi líbilo, když pán kněz pronesl kouzelnou větu, kterou se snažil obhájit násilné šíření křesťanství, a to, že křesťané válčí za šíření lásky k bližnímu svému. Zvláštní paradox. Snímek vynikajícím způsobem zachycuje vnitřní boj dospívající dívky, která musí (časem podlehne a chce) být zároveň absolutní křesťanskou a zároveň podléhá svody, které každou zdravou mladou dívku provází. Velice dobře o tom vím! Svérázná výchova matky má cosi do sebe. S jejím přístupem nehrozí, že bude mít z dcery kurvu. Nicméně je takřka zaručeno, že bude mít z dcery blázna. Myšleno v tom ohledu, že se její dcera bude chovat jinak než 99 % populace. Praktikovat tento styl výchovy bylo možné bez většího rizika v době, kdy se takhle vychovávala většina dětí. Celé křesťanství je vybudováno na velice sympatických morálních zásadách, které dokáží strachem formovat dobré lidi z lidí, kteří by z vlastní vůle dobrými lidmi být nedovedli. Dokonce souhlasím s nepřímo řečeným tvrzením, že když už někdo vyznává jakékoli náboženství, tak by měl vyznávat toto náboženství v plném rozsahu a držet se opravdu všeho, co mu jeho náboženství doporučuje, radí a přikazuje. Pokud se člověk drží pouze těch zásad, které mu dodržovat nevadí a ty, se kterýma má problém, vesele ignoruje, tak takový člověk se nemůže považovat za vyznavače náboženství, ale je to sprostý pokrytec. Hlavní hrdinka takový pokrytec být nechce a v podstatě jím být ani nemůže. Fanatické prostředí ji dožene až k takovému extrému, kdy se rozhodne složit obrovskou obě za svého mladšího bratra. (Spolusledovatelka by se za mě prý neobětovala!) Závěr byl vynikající. Zázrak nebo náhoda? To záleží zřejmě na tom, jak moc věříte ve věci mezi nebem a zemí. Viděno v rámci Společné výzvy s Lucinkou. Film nám vybrala uživatelka eLeR. (21.11.2016)

Nervy drásajúci vnútorný boj hlavnej hrdinky, ktorý sa divákovi vyjaví v 14-tich zastaveniach Krížovej cesty Ježiša Krista... Na jednu stranu je tu dospievajúce dievča i so všetkými svojimi potrebami a túžbami a na strane druhej je tu bigotné a nábožensky fundamentálne prostredie, ktoré nemilosrdne dusí a ničí vnútro hlavnej hrdinky, až ho tá nakoniec prijme za svoje, ba čo viac, nájde v tom svoju cestu k.... Statické zábery kamery a dlhé tiché miesta sa v tomto prípade postarali aj o veľmi vysokú emotívnu stránku, ktorá je ešte znásobená pocitom chladu (hlavne od matky) a sugestívnym prežívaním niektorých scén. Nádhera, ktorú ale asi nedocení každý, čo je veľká škoda. (03.05.2016)

Vlastne sa mi stále potvrdzuje, že všetko už bolo natočené, takže jediným novátorským prvkom môže byť jedine forma. príbeh Krížovej cesty nie je popravde nič zvláštne, paralela so životom Krista mi až tak žily netrhala. Ale práve tou netradičnou formou (či je až tak originálna, je na úvahu) v kombinácii s vyššie spomenutým sa z filmu stáva malá filmová udalosť sezóny. Nemecké filmy, aj drámy, majú pre mňa jedno malé špecifikum. Ich dialógy pôsobia totiž takmer vždy úsečne, ironicky a pri všetkej vážnosti nejakým svojským nemeckým spôsobom komicky. Pred premietaním nám uvádzač na IFF povedal, že nám pri tak vážnom filme neželá príjemnú zábavu, ale aby sme pochopili posolstvo. Na žiadnom inom filme festivalu som však nezažil tak nahlas sa smejúce kino, ako pri Krížovej ceste. Nemci (a Rakúšania) sú proste ťažkí ironici a asi preto mám tak aj ich súčasnú tvorbu rád. Zrejme nutné opätovné zhliadnutie kvôli množstvu dialógov. 90%. (15.11.2014)

[IFF 2014] Margaret Whiteová železným kolom pribíja Pannu Orleánsku na kríž. ////////// Radikálna v silnom spojení formy a obsahu, rozvážna a opatrná, keď má ukázať prstom na vinníkov, Kreuzweg plynie v štrnástich takmer nehybných symbolických naratívnych obrazoch (kamera sa pohne len v troch najzásadnejších "zastaveniach"), pri ktorých sa zatajuje dych. Maximalizovaný realizmus dosiahnutý odstránením zbytočných prvkov a vyrušením falošného dojmu štylizovanosti fakticky podloženými, navlas rovnakými prípadmi by mohol byť zbytočne chladný a odťažitý, no je vyvažovaný iróniou na úkor extrémnych fundamentalistov aj odporcov náboženstva. Nič nie je čiernobiele, neustály súboj dvoch dominantných protikladov v srdci i okolí dievčiny (strhujúca Lea van Acken) udáva ambivalentný takt filmu; koniec koncov, ani samotná matka (bezchybná Franziska Weisz) nie je démonizovaná, prejavuje lásku a súcit, no i neochvejnú vieru vo svoju pravdu. Dôležité je, že sa nad nikým nevynášajú jednoznačné súdy a Kreuzweg kráča strednou cestou medzi ortodoxne náboženským a protináboženským filmom (a bola by chyba interpretovať ho ako zástancu jednej z týchto kategórií). Nie je filmom-argumentom, ale strastiplnou púťou pochybnosťami a túžbami vnútorne zmietanej dievčiny, ktorá kráča v ústrety jasnému ortieľu. Kto má však za to pykať? Nájsť vhodnú obeť pre túto rolu je jednoduché, avšak práve tu si môžem dovoliť mierne poupravený známy citát: "Kto si bez viny, prvý hoď kameňom." Druhá strana mince vraví, že skutočný zázrak je odmenou za najbolestivejšie utrpenie a najväčšiu obeť, ktorá musí byť položená. Účel svätí prostriedky - účel je však žiadaný, prostriedky nutné a svätosť absolútna. Dovolí si to niekto spochybniť? Ako potom môžeme tvrdiť, že je pravda len jedna? Zároveň však pravdu nemôžu mať všetci. ////////// Dodatok: Smial som sa, zúril som, plakal som. Dietrich Brüggemann by ešte mohol v budúcnosti znamenať veľa. A len tak na okraj - som v pomykove, pretože neviem nájsť nič, čo by som mohol vytknúť - aj bez uchýlenia sa k subjektívnym pocitom. 100% (15.11.2014)

Kreuzweg: Stations of the psychic decline. Odvážna psychlogická sonda do mysle sfanatizovanej veriacej podaná sériou štrnástich dlhých rozhovorov natočených prevažne statickou kamerou a nepodporených takmer žiadnou hudbou vystavaná ako analógia k príbehu trpiaceho Krista počas jeho zastávok na Krížovej ceste. Vznikla tak minimalistická dráma o ortodoxnej kresťanskej rodine, ktorá pohľad na vieru sprostredkováva z viacerých uhlov, začo vďačí hlavne vynikajúco napísanému scenáru. Ten sa jednak slepo zavďačuje rovnako fanatickým kresťanom akými sú hlavní aktéri filmu a ktorí bude naivne oslavovať obetu hlavnej hrdinky ako novodobej Panny Márie, ale na tej druhej strane sa plnohodnotne zavďačí aj ateistom a tvrdo kritizuje kresťanstvo ako inštitúciu určenú na obyčajné vymývanie mozgov mladých ľudí. Obidva pohľady sa dokonale zužitkujú napríklad v zámerne nejednoznačnom závere (bola to náhoda alebo „boží zázrak“?). Ja osobne sa samozrejme prikláňam k tej druhej skupine, ale je priam obdivuhodné ako decentne dokázal Kreuzweg aka Stations of the Cross obsiahnuť problematiku bez prvoplánového poburovania Kresťanov a skĺbiť ten falošne pro-kresťanský pohľad a obetu v menej Ježiša Krista s tvrdou kritikou a odsúdením celej viery. Je to komplexná ukážka toho prečo deti nevystavovať podobným kresťanským názorom a učeniu, ktoré si odporuje v každej druhej vete a každú situáciu prikrášľuje k obrazu svojmu. V podstate film ženie známe „pokiaľ sa ti deje niečo zlé, Boh ťa len skúša; pokiaľ sa ti deje niečo dobré, Boh ťa odmeňuje“ do extrémov. Nie je to čiernobiela kritika, ale vďaka viacrozmerným postavám podáva problematiku z oboch uhľov, čo sa vynikajúce odzrkadľuje na postave matky, ktorá nie je len sfanatizovaná veriaca, ale obyčajným človekom, ktoré pre svoje dieťa síce chce to najlepšie, zároveň sa to ale snaží dosiahnuť skrz kresťanské učenie, ktoré je pre ňu sväté bez ohľadu na dôsledky. Vo výsledku tak Kreuzweg nevynáša jednoznačné rozsudky, ako som už spomínal na udalosti sa pozerá z dvoch pohľadov, ktoré si vo filme vzájomne neodporujú – v žiadnom prípade neobhajuje kresťanstvo, ale ani ho nemá potrebu iba prvoplánovo a okato démonizovať, ponúka ako aj tvrdú kritiku na vieru a vymývanie mozgov, ale taktiež pripúšťa aj možné obete ktoré môže človek kvôli viere dobrovoľne priniesť. Otázne je ktorú stranu si divák podľa svojho presvedčenia vyberie. Ja ako ateista som svoj jednoznačný postoj zaujal a s celou tou kritikou ukrytou v jadre filmu plne súhlasil, ale pustiť v tejto podobne filme nedeľným návštevníkom božieho chrámu viem si predstaviť, že ho budú (slepo) oslavovať bez pochopenia jeho skutočného zámeru. Skvelá práca a nemám čo vytknúť. Scenár roka 2014 a Nemci neskutočne prekvapili! Dokonalá artová prácička, ktorú by sa v USA nikdy neodvážili natočiť. CELKOVO: 5* (10/10) (07.02.2015)